Sedíme v aute a zapíname navigáciu. Náš hotel kde budeme spať sa volá “Nile view” ,čo v preklade znamená “Výhľad na Níl”,resp. “Nílsky výhľad”  … jeho fotografie na nete sú celkom sľubné a tak nemáme nejaké pochybnosti o úrovni hotela…..Cítime, že okrem už dosť veľkej  únavy sa v nás pomaly ozýva silný hlad. S nádejou , že nájdeme v blízkosti  hotela nejakú dobrú reštauráciu si to šinieme cez celý Luxor a prechádzame rieku Níl jedným z množstva mostov a odcitáme sa  na západnej strane mesta Luxor, kde sa podľa navigácie nachádza aj ten náš hotel…Medzitým sa zotmie a tma na  na ulici, ktorou ideme k hotelu je čoraz hustejšia,pretože okrem miznúceho slnečného svitu , postupne aj ubúda lámp verejného osvetlenia a aby to nebolo málo,tak aj asfalt na ceste.Keď asi po troch kilometroch zmizne aj posledná lampa a  pod kolesami máme iba prašnú cestu , tak všetci začíname pochybovať o správnom smere našej púte.Nechce sa nám veriť, že táto prašná, v podstate poľná cesta môže byť tou správnou cestou do nejakého hotela. Táto neturistická egyptská  poľná cesta je lemovaná po pravej strane obytnými domami stojacimi takmer hneď pri ceste …. ich otvorené okná a dvere osvetľujú cestu namiesto chýbajúceho verejného osvetlenia a my sa môžme kochať miestnou hrôzou. Pozdĺž ľavej strany cesty je jeden z nílskych umelých zavlažovacích kanálov a súbežne s ním stoja na jeho druhej strane ďalšie domy… vlastne  nazývať tieto obydlia domami je dosť odvážne…. nie sú to ani chatrče,lebo africká chatrč pôsobí celkom sympaticky…ale toto je niečo iné…sú to skôr kobky ,veľmi pripomínajúce väzenské cely. Depresívnu a pochmúrnu atmosféru tohto miesta výrazne umocňujú plávajúce  odpadky na hladine kanála v takom množstve, že vodu ani nie je na niektorých miestach vôbec vidieť. Haldy smetia lemujú aj celý protiľahlý svah  ramena aj celé okolie.  Domy popri tejto strašidelnej  ceste  sú ošarpané,  špinavé a pôsobia depresívnym dojmom podobne,ako baraky v nejakom koncentračnom tábore. Ľudia sa tu prechádzajú, posedávajú a tvária sa, ako keby sa ich toto vôbec netýkalo. Absolútny nezáujem,ľahostajnosť a rezignáciu je tu cítiť na každom milimetri … Sedeli sme  všetci v aute strnulí, ako keby sme mali plné pampersky,vyvaľovali oči a neverili tomu,že  je možná takáto strašná mizéria v 21. storočí v krajine, ktorá je bohatá na ropu,nerastné suroviny,úrodu na poliach 3x ročne ,milióny turistov a Suezský prieplav. Žijeme v Egypte už piaty rok, sme pomerne zvyknutí na biedu miestnych ľudí a všadeprítomný bordel…  Dokonca aj keď sme  prechádzali v Káhire cez štvrť, kde žije  medzi odpadkami asi 30 tisícová komunita  Zabalínov ktorá ich spracováva, tak to s nami nezakývalo ani z polovice tak, ako tu na tomto mieste !!! Videli sme za tie roky dosť biednych ľudí,  žobrákov, či špiny…  vieme veľmi dobre ,aké  obrovské kontrasty sú v tejto krajine… Ale  TOTO ,  na západnom brehu rieky Níl v meste  Luxor ,je  čosi niečo úplne  iné, lebo tí ľudia neumierajú od hladu,ani ich tu  nikto nezabíja…….To nie je  pohľad na chudobu,či špinu, ale  to je pohľad na minulosť bez budúcnosti….Myslím, že dementori z Azkabanu, ktorí vysávajú ľuďom z tela dušu, z knihy o  Harrym Potterovi by tu mohli mať v pohode svoje obľúbené letovisko. Nemáme  fotografie presne z tohto miesta ,veď  nikto z tunajších by iste nebol nadšený, že zastavujeme a tú mizériu fotíme a aj tak kvôli slabému svetlu by z tých fotografií   nič nebolo. Ale ak vám to k vašej predstavivosti pomôže, tu je jedna fotka  urobená na druhý deň z iného miesta, ktoré sa tomuto trochu podobalo. Realitu ,smrad,negatívnu energiu a  zlý pocit však vystihuje veľmi slabo…Desivú atmosféru tejto časti Luxoru je pomerne ťažko opísať, pretože iste sami máte skúsenosť vo svojom živote, že existujú miesta kde sa cítite veľmi skľúčene ,neisto a zle, ako keby to bola nejaká geopatogénna zóna, ktorá vyžaruje negatívne vibrácie..a presne tu, v okolí tejto cesty sa takéto miesto nachádza.

Ak pripočítam k tejto situácii neistotu  či ideme vôbec správnym smerom a či ten hotel nie je iba už neexistujúca minulosť,tak ten hlad bolo to posledné, čo nás v tej chvíli trápilo…Keď však po pre nás nekonečnej ,ale v skutočnosti asi 25 minútovej jazde ohlásila tetka z džípies ,že o minútu sme v cieli, tak sme pookriali a nádejali sa ako nepripravený maturant pred skúškou, že ak boh dá, všetko dobre dopadne… Keď sme zbadali tabuľu, tak nám bolo jasné, že žiaden extra hviezdičkový komfort tu asi nebude. /tu je foto urobené na druhý deň/: / V noci má ale tento pohľad trochu inú dimenziu/

Pred  hotelom sme prechádzali  pri drevenej stodole ,ktorá mala dopoly otvorené vráta. V pološere slabej žiarovky zavesenej na strope v nej sedelo asi 40 detí  vo veku od 3 do 10 rokov. Vyzeralo to, že sa nejako organizovane hrajú,ale v tomto celom mixe čo sme doteraz na tomto mieste videli,tak  tento výjav s tými deťmi v strede toho bordelu, v tej strašidelnej stodole pôsobil na nás  nesmierne skľučujúco, neskutočne  divne až surrealisticky….. Vážne sme všetkého mali už plné zuby … a ešte k tomu všetkému , naše dieťa nám posledných 10 minút  tejto cesty začalo donekonečna  opakovať ako pokazený gramofón slovíčko “ham”, čím nám našu depresiu umocnilo naozaj znamenite, lebo ako správni krkavčí rodičia sme so sebou nemali už žiadne jedlo.

Keď nám konečne zamestnanec otvoril bránu hotela, tak som neváhal a autom som po chodníku vošiel až k bazénu…No nie preto, žeby som bol arogantný šofér nerešpektujúci slušnosť, ale jednoducho preto, že pred hotelom ani  vnútri za bránou nebolo žiadne miesto na parkovanie a toto bol tu jediný vchod…

V skutočnosti sme boli  radi, že sme konečne na trochu kultúrnejšom mieste, ale zároveň sme odtiaľto chceli zutekať.  Ani sme nevedeli či sa nám to tu páči , alebo nie. Boli sme rozhodnutí, že ak to tu nebude čisté, ideme nazad a berieme za drahé prachy hocaký hotel na druhej strane Nílu… Avšak  “ham,ham,ham,ham,ham” sa od nášho decka ozývalo čoraz s väčšou nervozitou, tak nám bolo jasné že bez jedla neodídeme… Objednávka jedla u správcu hotela by bola pre mňa ešte väčšia nočná mora, ako hore spomínaná cesta sem,keby s nami nebol náš egyptský priateľ Mohamed. Chlapík totiž vedel po anglicky ešte menej ako ja po arabsky,takže by som sa zmohol objednať tak maximálne falafel a zemiaky…  Ale všetci sme túžili po  výdatnom a chutnom jedle, aby sme ním mohli  zabudnúť na tie kultúrne šoky cestou sem …Keď Mohamed objednal našu vysnívanú večeru, šli sme si pozrieť izby a padlo rozhodnutie, že ostávame … Tu sa ale ukázala typická črta miestnych “biznismenov”… Keď  ten špekulant čo sa hral na recepčného videl v akej sme situácii, /únava,hlad,otravné decko/ tak nám okamžite  zvýšil cenu o 50 %  !!! …….  Ha! Viac mi netrebalo ! “Mohamed…zruš objednávku na jedlo, odchádzame !!!” -hovorím mu-  súhlasia so mnou okrem decka všetci ..Sadáme ako na povel do auta,že  ideme  nájsť iný hotel…Keď správca,/nebudem ho z etických dôvodov nazývať recepčný/ videl  že sa neserieme a myslíme náš odchod vážne, /už som naštartoval a  otočil auto/ hneď zmäkol zatváril sa  ako dobrácky otec , že nám teda láskavo dá tú pôvodnú, dopredu dohodnutú cenu…Veď mafiš muškila /žiaden problém/ … Ufff.. naozaj nekonečný deň…už mi ide na nervy o tom písať…A iste aj vám o tom čítať…… A takto vyzerá hotel vo vnútri:

Ak sa vám zdá, že schodisko nemá vôbec zábradlie, tak zdanie neklame….

Asi po hodine , kedy sme sa stihli vybaliť a osprchovať nám priniesli jedlo. … Naozaj bolo VYNIKAJÚCE !!! Grilované kurča,šalát,tahyna,syr, a zapekané zemiaky s paradajkami si vyžehlili u nás to nezmyselné naťahovanie o cene ,  desivú cestu a vlčí hlad …  Nemali sme po jedle ani chuť ani sily ešte o niečom diskutovať. Ráno je múdrejšie večera a myslím že aj veselšie…Dobrú noc…

Skoro ráno prvými rannými lúčmi slnka sa do nás  vlieva nádej, že  dnes už uvidíme Egypt v jeho krajšej,príjemnejšej a láskavejšej podobe….Veď tento nílsky východ slnka má aj teraz svoje starobylé  čaro ,umocnené palmami, zelenými políčkami a vodnými byvolmi, ktoré patria k  Nílu ,odkedy začali ľudia obrábať  jeho brehy.

Okrem nás  v tomto hoteli  nie je ubytovaný nikto ,takže  tieto raňajky chystá čašník výlučne pre nás.

Ak ste mali niekedy to šťastie byť kdekoľvek na svete  v nejakom hoteli byť jedinými  klientmi, tak iste viete, aký je to luxusný pocit, bez ohľadu na počet hotelových hviezdičiek. Myslím, že na tých fotkách je tú romantickú atmosféru naozaj vidno…

Ešte jedna fotka a hajde preč z hotela !

Takto  vyzerá cesta,ktorou sme prišli sem. Cez deň vyzerá veselšie,lebo to  slnko naozaj robí divy…

O pár sto metrov prichádzame na  vyššiu kategóriu cesty…

Somár je v Egypte najfrekventovanejšie ťažné zviera. Chovajú ho aj na mlieko a mäso. Mäso zo somára sa volá somarina… Či je to somarina ?

Zavlažovacie kanály sú už vybavené modernými čerpadlami, ale práca na poli sa väčšinou stále vykonáva  starým  osvedčeným spôsobom, ručne….

Ešte typický pohľad na jeden z množstva nílskych kanálov …Ten je čistý,lebo tu vidno aj vodu…

Malý banánový sad pri ceste …

Prvá zastávka cestou do údolia kráľov sú slávne Memnonove kolosy. Ich terajší zaužívaný názov však vznikol omylom. Počas vlády Ptolemaiovcov, ktorí boli  Gréci,vznikla mylná domnienka, že jedna zo sôch znázorňuje hrdinu trójskej vojny Memnona, ktorý bol synom Etiópskeho kráľa Tithóna a bohyne ranných zôr Éós …Avšak v skutočnosti obe tieto sochy znázorňujú faraóna Amenhotepa III. Jeho meno je totiž vyryté na tróne kde socha sedí. Toto sa však zistilo až po roku 1822,kedy rozlúštil  egyptské hieroglyfy francúzsky génius  Jean – Francois Champolion. Tieto obrovské sochy vysoké 16,5 metra /keď mali na hlave kráľovské koruny tak až 21 metrov/boli známe už v antických časoch. Keď v roku 27 nášho letopočtu sochy poškodilo zemetrasenie, trhliny v  jednej soche zapríčinili zvláštny úkaz… Keď sa po vlhkej noci začal kameň prvými slnečnými lúčmi zahrievať, začala socha vydávať  tóny podobné brnkaniu na citaru.  Už vtedy sa tam hrnulo množstvo cestovateľov, ktorí to chceli počuť na vlastné uši, lebo tento jav bol považovaný za zázrak…  Ale tento zázrak sa do našich čias nezachoval, lebo  v roku 170 nášho letopočtu dal tie zázračné trhliny v soche  opraviť rímsky cisár Septimus Severus a od tej doby socha mlčí ako partizán…

V poslednom období archeológovia zistili, že týchto sôch bolo  pravdepodobne šesť a lemovali vstup do pohrebného chrámu . Z tejto stavby neostalo vôbec nič a jej pôdorys objavili iba nedávno. Počítačová rekonštrukcia však  ukázala, že sa jednalo o najveľkolepejší zádušný chrám celej starovekej egyptskej ríše!!!  Jeho impozantné rozmery vyrážajú dych aj po tisícročiach,pretože sa vskutku jedná o základy najväčšej stavby tohto druhu na svete.

Za Memnonovými/Amenhotepovými kolosmi cestou do Údolia kráľov môžte vidieť  tento obchodík s alabastrom. Ak ste si všimli, že operu Aida spomínajú v Egypte nejako častejšie, tak to má svoj dôvod…

Toto dielo, ktorého autorom hudby je najväčší operný skladateľ Giuseppe Verdi a libretista Antonio Ghislanzoni, bolo vytvorené na objednávku v rokoch 1870-1871 vtedajším vládcom Egypta Ismailom Pašom. Pôvodne mala mať táto opera premiéru pri príležitosti otvorenia Suezského prieplavu,ale tvrdohlavý Verdi spočiatku žiadnu operu pre Egypt skomponovať nechcel. Obmäkčili ho ale nakoniec tri veci: peniaze,peníze a peňeži…, Keďže Ismail Paša sa rozhodol, že tú operu jednoducho chce, tak ponúkol Verdimu sumu, ktorú nebolo možné odmietnuť. Koľko to presne bolo je predmetom špekulácii,ale faktom je, že šlo  na tie časy o astronomickú sumu … Verdi teda prikývol a operu napísal. Zaujímavosťou je, že práve túto od Verdiho nechcenú operu odborníci radia medzi jeho najlepšie diela a práve Aida je vlastne vyvrcholením jeho celoživotnej skladateľskej činnosti.Svetovú premiéru mala opera Aida presne na Štedrý večer 24.12.1871 v Káhire. Podmienkou objednávky však bolo, aby sa dej opery odohrával v Egypte. Hlavná hrdinka Aida je síce etiópska princezná , avšak žijúca v paláci egyptského faraóna ,ako rukojemníčka a zároveň otrokyňa faraónovej dcéry princezny Amneris . Obe ženy sú zamilované do mladého egyptského vojvodcu menom Radames, ktorý miluje iba Aidu. Keď Radames podnikne so svojím vojskom výpravu do Etiópie, vracia sa ako víťaz aj s množstvom zajatcov,medzi ktorými je aj kráľ Etiópie otec princezny Aidy. Ďalej dej prezrádzať nebudem,ale práve triumfálna scéna, kedy prichádzajú etiópski zajatci pred faraóna , patrí medzi najznámejšie melódie v opere vôbec. Ak si dáte na You tube slová: Triumphal March Aida, tak vám nájde presne tú časť opery, o ktorej píšem. Je tam okrem iných aj veľkolepá ukážka tejto scény z Metropolitnej opery v New Yorku z roku 1989, ktorú môžete vidieť, ak si kliknete na  tento odkaz:

https://www.youtube.com/watch?v=l3w4I-KElxQ

kde je vidno, že na kostýmoch,kulisách,rekvizitách a ľuďoch vôbec nešetrili…Nuž a k tej paráde navyše dotiahnuť do opery ešte aj pochodujúcich koňov….. je fakt geniálne!

Možno som trochu odbočil, ale tieto informácie sa mi  motali v hlave, keď som fotil tento obchodík OPERA AIDA FOR ALABASTER na západnom brehu rieky Níl v Luxore…

Vykopávky v Egypte sa nikdy nekončia…

Ak si všimnete tú horu v tvare pyramídy  na obrázku vľavo hore, tak presne pod ňou sa nachádza Údolie kráľov kam práve ideme…

Ak uvidíte toto, tak ste trafili správne …Toto je vchod do Údolia kráľov. Ďalej rovno už po tej ceste autom nejdete…Naľavo je parkovisko a pokladňa.

V Egypte je už tradíciou, že  otravným predavačom všetkého čo nepotrebujete, sa  jednoducho  vyhnúť nedá.

Vo vestibule za pokladňami je maketa všetkých hrobiek, ale sprístupnených pre verejnosť  je ledva štvrtina…

Elektrický vláčik za príplatok 2 LE  pre lenivých turistov, vrátane nás…

Údolie kráľov, napriek svojmu názvu, obsahuje aj hrobky obľúbených šľachticov, ako aj manželky a deti šľachticov a faraónov. Preto len asi 20 hrobiek skutočne obsahuje pozostatky kráľov… A iba 18 je sprístupnených verejnosti , ale nikdy nie sú otvorené v rovnakých časoch, takže reálne to môže byť maximálne 10. Napriek tomu tu denne príde priemerne 4000 až  5000 turistov.

Vstupné do údolia kráľov stojí 200 EGP na osobu, čo je cca 10 euro. Lenže pozor! V údolí kráľov sa síce nachádza 65 hrobiek,ale na lístku máte vstup len do troch !!! … Ak ich chcete vidieť viac, musíte si priplatiť. Ak chcete fotografovať, priplatíte si tiež….ALE !!! Fotografovať môžete iba exteriér. Vo vnútri hrobiek je fotografovanie zakázané.Po toľkých rokoch strávených v Egypte sme ale dospeli k jednoznačnému záveru:  Egypťania jednoducho zákazy milujú !!!  Pri toľkých obmedzeniach ale  u mňa, lebo nie som Egypťan,  automaticky prichádza sklamanie, . Pre vás  čo toto čítate však  nie, lebo už viete čo tu na vás čaká…

Pyramídová hora sa týči vysoko nad nami a my máme pred sebou návštevu až troch hrobiek…. Mimochodom volá sa El- Qurn a je najvyšším bodom /420 m n.m./ západného brehu Nílu oproti Tébam /rozumej Luxoru/.

Bezpochyby najslávnejšou hrobkou Údolia kráľov je Tutanchamónova hrobka. Keď si prečítate,ako  je tu  napísane faraónovo meno, budete prekvapení, že sa vlastne skladá z troch častí – Tut Ankh Amun, a je v poradí 62. objavenou hrobkou v údolí. Táto hrobka bola objavená v roku 1922 britským archeológom Howardom Carterom. Faraóna Tutanchamóna preslávilo vlastne, to, že sa jednalo  o jedinú nevykradnutú hrobku, ktorá bola oficiálne objavená . Čo sa týka samotného Tutanchamóna, tak podľa jeho objaviteľa Cartera , jeho najväčší význam pre históriu spočíval v tom, “že bol pochovaný a zomrel” . Ako sa po čase ukázalo, nebola  to celkom pravda, pretože aj keď vládol iba 10 rokov / začal vládnuť ako 9 ročný/ tak historický významný je, pretože okrem toho že  odmietol radikálne náboženské inovácie, ktoré predstavil jeho predchodca a otec Achnaton, tak upevnil moc Egypta vo vtedajšom známom svete.

Ale poďme naspäť do prítomnosti….Ak si myslíte že v cene lístku je návšteva aj tejto hrobky, tak ste znovu na omyle. Do hrobky faraóna Tutanchamóna, ktoré je teraz prázdna, lebo jej obsah sa nachádza v egyptskom múzeu v Káhire, si musíte zaplatiť extra príplatok 250 EGP ! Tak sme to skúsili a došli….

až sem,….. kde mi sprievodca stojaci, bdiaci čo na mňa tak prísne pozerá jasne povedal, že fotiť  ďalej vo vnútri nie je možné  ani za tento príplatok … Tak sme jednoducho urobili čelom vzad, pretože obsah tejto pohrebnej komory sme už v Káhire videli  .Dať cca 26 euro za 2 osoby naviac len preto, aby sme čumeli  max. 3 minúty do prázdnej hrobky  a navyše bez možnosti fotografovať nám prišlo dosť prehnané.

Vchod do prvej  hrobky, ktorú ideme navštíviť vyzerá takto. Tu je ešte fotiť povolené…

Tu už nie….

Ani tu…

Tento moment, čo zachytil môj fotoaparát, zachytilo aj strážnikove oko. Náš Mohamed si chcel urobiť selfíčko a po tejto póze bol okamžite vyvedený von aj s pokutou… Začínam sa trochu báť….

Tak prestanem  už aj ja fotiť?

Veď nikto  v hrobkách nefotí…

Tak nefotím ani ja…

Ideme do ďalších hrobiek….celkovo sme ich navštívili štyri…. Že ako?…Jednoducho !!!   Bakšiš !

Strážca na mňa ukazuje aby som prestal fotiť…

Nevyzerá to tu zle…

Keď raz budem mať vlastnú hrobku, budem mať v nej tiež takto bohato zdobené steny.

Na najspodnejšom poschodí hrobiek  čo je cca 30-50 metrov pod povrchom ,sú umiestnené  sarkofágy. Veď kvôli tomu celú tú parádu kopali.Ale  ak si predstavíte ako ťažko museli robotníci pracovať a to bez použitia techniky,výťahov,klimatizácie,respirátorov či elektrického osvetlenia,aby vznikol pod zemou takýto priestor , tak ta  vaša práca , na ktorú občas nadávate , je oproti tomu prechádzka ružovou záhradou…

Vykopávky  tu v Údolí kráľov prebiehajú aj v súčasnosti… Ak niekto sníva o práci archeológa, a má romantické predstavy,tak nech zabudne na amerikáno  štýl  Indiana Jones. Táto robota  je o piplaní sa v prachu , byrokracii, horúčave, špine,nepohodlí a riskovaní zdravia. Taký týždeň by to možno o tej romantike  aj bol, ale  robiť dlhé roky  túto prácu chce skutočne iba takého  človeka ktorý tým doslova žije…

Prehliadka údolia kráľov končí a my mierime do nášho dnešného záverečného cieľa s názvom: Dér  el-Bahrí, čo väčšina ľudí pozná pod názvom Chrám kráľovnej Hatsepšut…  Pred vchodom prichádzajúcich aj odchádzajúcich turistov čaká takisto záplava stánkov so suvenírmi , s vecami ktoré nepotrebujete  a predavačov, ktorí vás presviedčajú , že bez tých všetkých vecí váš život nemá zmysel.

V Chrámovom komplexe Dér el-Bahrí je najvýraznejšou a najznámejšou stavbou  zádušný chrám kráľovnej Hatsepšut. Okrem neho sú tu  ďalšie dva zádušné chrámy: Chrám  Mentuhotepa II a Tutmoseho III,  ktoré sú menšie, menej zachované,ale spolu všetky tri  tvoria jeden celok.  Najimpozantnejším chrámom nielen tohto údolia, ale celých západných Théb /Luxoru/ je však bezpochyby Hatsepšutin chrám .  Kráľovná Hatsepšut patrí  medzi najznámejšie  postavy v histórii starého Egypta. Bola nesmierne ambiciózna a chcela za sebou zanechať stavby, ktoré by pripomínali jej večnú slávu. To sa jej vlastne aj podarilo, napriek snahe jej nástupcu Thutmosa III,  ktorý systematicky po jej smrti ničil všetko  čo ju mohlo pripomínať, vrátane všetkých nápisov s jej menom aj v tomto chráme. Dôvodom jeho nenávisti bolo asi to, že Thutmose III ,inak to bol synovec Hatsepšut, musel čakať dlhých 22 rokov a byť iba spoluvládcom na tróne so svojou tetou.  Avšak zničiť jej meno a pamiatku na ňu sa mu nepodarilo. Ja si myslím že je to preto, lebo  Hatsepšut stráži aj po smrti  svoje dielo pred neprajníkmi až  doteraz. Vidíte ju, ako sedí priamo nad chrámom???

Tak to trochu priblížim… už ju vidíte?……………………. že nie???

…a teraz ?

Ešte jeden pohľad z trochu netradičnej strany…

A jeden pohľad z netradičnej reštaurácie , kde nepodávajú jedlo, iba nápoje…

Hatsepšut myslela aj na návštevy vozičkárov a detské kočíky…

Hatsepšutin chrám bol pre Európanov objavený v roku 1891, ale  rekonštrukčné práce a vykopávky sa nezastavili  doteraz. /Viď foto/Vyše 100 rokov kopania ,hľadania,čistenia katalogizovania a triedenia sa ale nevyrovná objavu, ktorý tu v Dér el -Bahrí na ľavej strane tohto kopca, kde sa lopotia tí chlapi, urobila Ahmedova koza… Ak máte radi neuveriteľné príbehy a hlavne také, ktoré sa naozaj stali, tak si pekne posadajte, nevyrušujte a čítajte…

Keď sa jedného dňa niekedy okolo roku 1875 Ahmedovi abd ár Rasúlovi jedného dňa zatúlala koza , tak ju išiel ako správny gazda pohľadať. Keďže to bola terénna koza, tak vedel, že ju musí hľadať v blízkych horách. Koza ale bola dobre trénovaná v speve a tak mu nedalo až toľko roboty ju podľa mekotu nájsť. Zblúdilá koza  spadla do otvoru v skalách, ktorý si Ahmed predtým nikdy nevšimol. Keď sa spustil dole a posvietil si vo vnútri na skalnú dutinu, tak skoro spadol z nôh… Bola to v skale vytesaná hrobka v ktorej bolo uložených vyše 50 sarkofágov s múmiami, hodnotné predmety aj zlato…Jednoducho čosi ako Aladinov poklad.  To ale milý Ahmed netušil, že jeho koza práve objavila niečo, čo sa navždy  zapíše medzi najvýznamnejšie objavy starovekého Egypta. Ako skúsený vykrádač hrobov/pochádzal z rodiny, ktorá sa dlhé desaťročia živila vykrádaním hrobiek/ však vedel, že tento poklad nemôže predať naraz, lebo by vzbudil podozrenie… a tak sa po niekoľko ďalších rokov /preto je približný  odhad nájdenia rok 1875/, začali objavovať na miestnom bazáre zaujímavé a významné staroveké  predmety . Jedného dňa to však Ahmed prestrelil a v roku 1881 na bazáre ponúkol rovno faraónovú múmiu !!!  Ako sa neskôr zistilo , šlo o Ramzesa I… Úrady mali ale nášho Ahmeda už dlhšie v hľadáčiku, lebo Egypt je aj teraz jedna veľká dedina, kde sa klebety šíria svetelnou rýchlosťou, takže kurátori egptského múzea pod vedením Emila Brughscha  nemali veľa práce s vypátraním Ahmedovho domu. Dôkazy nájdené v dome boli jasné a preto Ahmed ak nechcel stráviť zvyšok života v base , tak 06.júla 1881 úradnú komisiu zaviedol do skrýše a hodnotné kultúrne dedičstvo bolo na svete… V priebehu niekoľkých dní archeológovia povyťahovali všetky sarkofágy a zvyšné predmety, čo Ahmedko nestihol speňažiť a uložili ich do múzea v Bulaku. Bulak je časť Káhiry, kde v roku 1858 založili v bývalom sklade “Nové egyptské múzeum starožitností “, ktoré sa presťahovalo v roku 1902 na námestie Tahrir, kde sídli dodnes. V hrobke sa nachádzali  tieto  kráľovské múmie  : Sekenre Tao ,Amenhotep I , Ahmose I , Thutmose I,Thutmose II,Thutmose III ,Sethi I, Ramzes III,Ramzes IX. Okrem iných významných panovníkov sa medzi múmiami nachádzala aj múmia Ramzesa II, ktorý je zrejme najpopulárnejší panovník starého Egypta, pretože  postavil najviac stavieb,dochovaných až do súčasnosti . Horeuvedené mená sa podarilo zistiť pomerne rýchlo,pretože boli dochované nápisy na rakvách. Ostatné múmie postupne odhaľovali svoje mená,ale zopár ich ešte stále čaká  na svoju  identifikáciu dodnes. Dôvod, prečo tam boli všetky tie múmie  následne vysvetlili etikety, ktoré sa nachádzali na rakvách a múmiách. Na obväzoch kráľovskej múmie Ramzesa II, bol farbou zaznamenaný nápis, ktorý presne popisoval presunutie tejto múmie do hrobky jeho otca Sethiho I. Podľa nápisov na iných etiketách boli neskôr obe telá  spoločne s ďalšími presunuté do hrobky kráľovnej Inhapy, ktorá bola úplne na začiatku pôvodnou hrobkou veľkňaza Pinodžema II .Keďže sa  v priebehu stáročí ukázalo, že je to dobrá skrýša,tak ďalšie múmie tu boli ukryté ešte aj za vlády kráľa 22. dynastie Šešonka I. Hlavným  dôvodom  tohto cestovania kráľovských ostatkov bola snaha uchrániť ich pred zneuctením, ktorého sa mohli dopustiť vykrádači hrobiek….Krutou  pravdou však je, že medzi vykrádačmi hrobiek a archeológmi je niekedy veľmi tenká hranica, prípadne žiadna.  Niekedy je rozdiel iba v tom, že jeden z nich má na tú istú činnosť  v ruke nejaký papier. Nechcem týmto napádať vážených vedcov výskumníkov archeológov, ale nie všetky postupy pri tejto práci boli a sú vždy čestné a správne. A čo sa týka Pinodžema II,toho by ani vo sne nenapadlo, že práve jeho hrobka bude miestom  kde sa zídu na dlhé stáročia na najdlhšiu posmrtnú párty najvýznamnejší faraóni, králi a veľmoži starého Egypta…

Chcete vedieť kam sa pozerajú kamenní faraóni celé tisícročia?

Na toto krásne zelené údolie tiahnuce sa popri životodarnom Níle…Egypt je v skutočnosti úzky zelený pás pretínajúci najväčšiu púšť sveta.

Tieto kamenné sochy sa však  dívali nielen na egyptské úrodné údolie,ale  aj  na  tragickú udalosť, ktorá sa odohrala 17.novembra 1997  a je známa pod názvom Luxorský masaker. Podľa výpovedí preživších svedkov sa v to ráno presne o 08:45  začalo pri vchode do chrámu strieľať. Turisti videli ako po chráme pobehuje pes, tak ostali v pokoji,lebo si mysleli, že strážcovia strieľajú na psa. Tie prvé výstrely však neboli určené psovi, ale trom  egyptským policajtom, ktorí boli na mieste mŕtvi. Týmto činom vrahovia odstránili jediných ozbrojených mužov v komplexe a  nikto im za najbližšiu polhodinu nebránil v krutej masakre .Po tejto  vražde  teroristi skríkli smutne známe slová “Aláhu  Akbár “, čo bol signál na začiatok ich akcie….. V tej chvíli sa rozpútalo peklo…..Šesť vrahov  prezlečených za strážnikov  začalo  smrteľnú honbu na  ľudí, nachádzajúcich sa v chráme. Strieľali ľuďom z bezprostrednej blízkosti hlavne do tvárí a hrude. Okrem  útočných pušiek mali aj mačety, s  ktorými najmä ženám zohavili telá na nepoznanie . Po nekonečnej polhodine tohto besnenia svoju radosť nad svojim činom vrahovia prejavili tak, že  tancovali na telách zavraždených obetí.  Za 35 minút  dokázali zabiť  62 ľudí a zraniť   26 … Ďalších 10 minút im trvalo, než zišli ku vchodu, uniesli autobus a odišli preč. Ich útek netrval dlho, po niekoľkých kilometroch narazili na stanovisko turistickej polície a armády. Po prestrelke bol jeden z vrahov zranený a ostatní piati ušli do hôr. Keď ich po niekoľkých hodinách egyptská armáda vypátrala v jednej jaskyni, tak ich našla  mŕtvych po spáchaní samovraždy.      K tomuto zbabelému útoku sa prihlásila islamistická organizácia Al-Gama’a al-Islamiyya, vedená z exilu pravdepodobne z Afganistanu lídrom tejto skupiny Mustafom Hamzom. Následok tejto udalosti bol pre Egypt dosť citeľný. Dramatický pokles turistického ruchu pripravil túto krajinu na dlhý čas  o veľké príjmy . Ešte dlhé roky po tomto útoku chodili autobusy s turistami do Luxoru iba v konvojoch za prísnej bezpečnostnej ochrany polície a armády. Po tomto čine sa však verejná mienka  obrátila voči islamistom nielen vo svete, ale aj v Egypte. Po čase organizátori tohto podlého útoku pochopili, že tento  krok bol veľký omyl a 16 rokov /!!!/ po masakre v júni roku 2013 sa od neho dištancovali… Zbabelci sa jednoducho nezaprú… Toto kruté ponaučenie však zlepšilo systém a prácu egyptskej  polície a armády. Bezpečnostné opatrenia sú v súčasnosti na vysokej úrovni a podobný útok má teraz mizivú šancu na úspech…

Prejdime však na inú tému….Jedno múdre cestovateľské príslovie hovorí: “Poliaka nájdeš všade” …Platí to samozrejme aj v Egypte. Od roku 1961  prebiehajú tu, v Del el-Bahrí vykopávky a rekonštrukčné práce pod vedením poľských archeológov. V poľskej misii založenej profesorom Kazimerzom Michalovskim však v súčasnosti  pracujú nielen Poliaci,ale  aj vedci z iných krajín.

Možno sa vám zdá,tak ako mne, že tam tí Poliaci pracujú od toho roku 1961 nejako pridlho. Skúste  si však pozrieť   ako vyzeralo toto miesto pred rekonštrukciou … Tak iste sami uznáte, že ich práca zaslúži veľké uznanie a obdiv.

Toto je pohľad z hlavného nádvoria chrámu…

A toto je  to hlavné nádvorie … Za mojim chrbtom pri fotení tejto snímky je vchod do kaplnky, kde sa nachádza  slnečný chrám  kultu slnka.

Tu je …

Obetný oltár chrámu slnka. Kult slnečného boha RA bol  v starom Egypte veľmi silný.Uctievanie slnka je významné v podstate vo všetkých predkresťanských náboženstvách. Neviem či je to náhoda, ale ak vyjde slnko tak povieme RA ANO, čiže ráno a ak mám dostatok RA, tak mám RA-DOSŤ,ak chcem poradiť tak je tu RA-DA… Aj vy tušíte že sme s Egyptom spojení nejako viac?

Toto filozofickou úvahou končíme prehliadku  chrámu kráľovnej Hatsepšut, ktorá počas svojho života venovala celú svoju energiu na obnovu Egypta , ktorý bol okupovaný ázijskymi hordami Hyksósov. Veľkými sumami sponzorovala dokončenie obnovy zničených miest a chrámov,podporovala budovanie zavlažovacích zariadení, ťažbu v baniach , lomoch a  rozvoj kovovýroby. Počas svojho vládnutia sa vyhýbala vedeniu vojen okrem jedinej,  menšej na zabezpečenie južných hraníc Egypta v Núbii. Preto si právom zaslúži aby sa na ňu nezabudlo, lebo mali by sme pamätať na tých, ktorí tvorili a nie na tých, ktorí ničili.

Ešte posledné obzretie za týmto nádherným dielom na úpätí hôr a ….

…pred nami je zhuba 300 km cesta do Hurgady…

A čo sme v Luxore nenavštívili a odporúčame pozrieť ?

-Západné údolie -súčasť Údolia kráľov/arabsky Wadi al Gurud/ v preklade údolie opíc, pretože v hrobkách je množstvo malieb paviánov.  / Toto je ale skôr  len pre fajnšmekrov /. Sú tam iba 2 hrobky, z toho prístupná je  iba jedna a to faraóna menom AJ II /alebo Aje II/, ktorý nastúpil  na trón po Tutanchamónovi. Druhá hrobka  faraóna Amenhotepa III je pre verejnosť uzavretá. Od hlavného vchodu v Údolí kráľov  je to vzdialené cca 2 km a treba sa tam dohodnúť na sprievodcovi.

-Údolie kráľovien /Bíbán el-Melikat/ kde sa nachádza hrobka kráľovnej Nefertari, považovaná za najkrajšiu hrobku v celej Thébskej nekropole…

-Chrám Ramzeseum – zádušný chrám faraóna Ramzesa II

-Hrobky šľachticov /Sú oproti Ramzeseu a  nachádza sa tam vyše 400 hrobiek šľachticov z mladšieho grécko-rímskeho obdobia

-Medinet Habu -zádušný chrám faraóna Ramzesa III

-Luxorské múzeum

-Múzeum mumifikácie

Vo februári je v Egypte kosa… no vážne…. v noci klesajú teploty na 10 °C cez deň je okolo 17-18 °C. Takto je ale v Hurgade ….Na severe krajiny napríklad v  Káhire ,Alexandrii, alebo vo vnútrozemí na púšti ,teploty klesajú ešte nižšie. Nie je až taký zázrak, že v Alexandrii občas napadne sneh a na púšti v noci mrzne. Teplachtivých turistov si v tomto období veľmi neužijeme a naše ubytovacie kapacity  sú v tom čase pomerne nevyužité. Sedieť doma na zadku sa nám ale nechce a tak nám príde vhod, že naši priatelia Veronika a Mohamed,čo  akurát prišli do Hurgady  chcú tiež vypadnúť kdesi za poznávaním a dobrodružstvom . Naša voľba dobrodružnej cesty padla na Luxor. My sme tam už boli viackrát, ale pre našich kamošov to bude premiéra, aj keď náš egyptský kamarát Mohamed kedysi ako malý chlapec tam už raz s rodičmi bol. Luxor je taká turistická istota…. je tam pohromade toľko pamiatok, že sklamaný tam môže byť iba notorický sťažovateľ, ktorý sa bude sťažovať aj keby bol v raji.

Je 11.02.2019 , 08:30 ráno a my vyrážame z Hurgady do Luxoru a pred nami je 300 km cesty … Cestovanie ubieha pomerne jednotvárne, po 50 km popri pobreží sa pri meste Safaga stáča  cesta doprava … more mizne a okolo nás sa rozprestiera najväčšia púšť sveta. Ak by ste chceli vidieť aké sú v Egypte cesty, tak si názor urobte sami. Toto je dvojprúdová diaľnica …  a tí čo idú opačným smerom majú tiež svoju dvojprúdovku…

Občas popri ceste stretávame  beduínov  a ich  kozy. Fotka z idúceho auta je nekvalitná,ale ako dôkaz stačí…

Tachometer nám ukazuje  100 km vzdialenosť z Hurgady a pred nami sa objavil na pravej strane cesty typický egyptský motorest …Použijeme WC za 5 LE /1euro=20LE/ a kupujeme tu iba chladené nápoje…sendviče máme ako správni Slováci a Česi so sebou.

Mešita ani tu nesmie chýbať…

Nie som žiaden zaslepený fanúšik amerických výrobkov,ale jedno firme Coca-Cola musím uznať. Ich výrobok si môžete kúpiť aj uprostred púšte,vychladený a v rovnakej kvalite ako v New Yorku,Moskve či vo Svidníku.  Určite má na tom podiel globálna  politika firmy a schopní inovátori, pretože práve v tejto firme ich menežéri vymysleli  kolu bez cez cukru,menší objem fľaše za vyššiu cenu a  ….Santa Klausa.

Ešte jedna selfie pri našom zaprášenom aute a pokračujeme ďalej…

Že sa tie fotky z púšte na seba podobajú? no a čo?! ……Veď aj les je všade podobný …!

Cestu sem tam spestrí nejaký skalný zaujímavý útvar…

…alebo prázdne,nedokončené a nikdy neobývané domy…

…či úchvatné prírodné scenérie stolových hôr…Však ,že tá púšť nie je až taká nudná….

V diaľke už vidíme mesto Kena /Quena/ a po 220 km aj prvú benzínovú pumpu. Pred benzínkou je smerová tabuľa, že máme odbočiť vľavo na Luxor. Zastavujeme na benzínke, kde sa naše auto nachlastá dosýtosti…

Odbočujeme teda vľavo a sme radi, že sa nemusíme trepať cez Kenu,lebo táto odbočka je ešte pred mestom. Keď však chceme prejsť kontrolou,čo stojí v Egypte pred každým vjazdom na cesty, tak nás policajti odmietnu pustiť. Je to prvýkrát, čo chodíme po Egypte, kedy máme problém dostať sa na nejakú cestu kvôli zákazu pre cudzincov. Vraj to nie je pre nás bezpečná cesta… Nič iné nám teda neostáva, len ísť inou cestou cez mesto Kena… Jedna z prvých  výrazných siluet v meste  je veľký kresťanský chrám…

Jazda v Kene je rovnaká ako všade v Egypte. Pravidlo silnejšieho klaksónu a šťastia… toto je centrum mesta…

Prichádzame pred križovatku napravo je benzínka a hore vidíme tú správnu  smerovú tabuľu na Luxor… Toto miesto sa nám  však  takmer stalo osudným…!!!

Ak by som nezastavil a neurobil túto fotografiu,/obrázok hore/ tak by sme so 100% pravdepodobnosťou dostali zásah od idiota idúceho v jednosmernej ceste v protismere na vozidle zvanom Tuk-Tuk, ktorý sa vyrútil pred nami spoza tých zelených kríkov na obr. dole… Stačilo ísť o jedinú sekundu skôr a kretén na tuk-tuku ktorý išiel minimálne 80 km rýchlosťou by do nás narazil v plnej sile…   Toto je len ďalšie potvrdenie,že Egypťania sú najhorší šoféri na svete…prešiel som už vyše 30 krajín,ale toľko idiotov za volantom ako v Egypte, nestretnete nikde v galaxii…

Keď sme predýchali prvotný šok, pohli sme sa ďalej..Poďakoval som anjelom strážnym, ktorí akýmsi zázrakom uviedli moju pravú nohu  rýchlosťou porovnateľnou s rýchlosťou Čaka Norisa na brzdový pedál a my sme sa vďaka tomu vyhli  fatálnemu stretu.

Ešte cestou jedno zátišie s traktorom….a čoskoro náš cieľ cesty bude v dohľade…

Keď prichádzate do Luxoru,tak už od začiatku má svoje jedinečné čaro…

Zelené, pekne obrábané polia , ktoré na pozadí tajomných hôr okrášľujú palmy…Ak žijete v púšti ako my, tak si zeleň užívate oveľa viac, ako rozmaznaní Európania…

Egypt popri Níle je popretkávaný zavlažovacími kanálmi. Toto sú typické obydlia roľníkov obrábajúcich polia, čo dokážu nasýtiť takmer 100 miliónovú  populáciu v krajine. Ak si myslíte že  toto je skutočná bieda, tak ste na hlbokom omyle… tá sa nám v plnej nahote ukáže pred našimi zdesenými očami až večer…

Luxor, neLuxor… ovce ,a kozy sa na pašu prepravujú kade je to bližšie…

Most cez Níl…

Takúto zalesnenú cestu v Hurgade nenájdete…

Toto tu nie je obyčajná cesta na ktorej pracuje ten bager… Je to starobylá spojnica medzi oboma chrámami v Luxore -Karnakom a Luxorským chrámom dlhá 3 kilometre. Je známa aj ako Aleja sfíng. V čase, keď bol Luxor hlavným mestom ríše a  volal sa Veset /po grécky Téby/ ,bola táto cesta lemovaná  po oboch stranách vyše tisíckou sfíng . Teraz prebiehajú rekonštrukčné práce,aby sa cesta a sfingy dali do pôvodného stavu. Verím, že to Egypťania dokončia skôr, ako Slováci diaľnicu z Kútov  do Vyšného Nemeckého.

Všetky fotky Aleje sú fotené z jedného miesta a  sú priblížené len objektívom…V diaľke pred nami je Luxorský chrám.

Od Nového roku 2019, sa vstupné do všetkých hlavných egyptských pamiatok zvýšilo minimálne o 100 a niekde aj o viac percent, o čom sme sa presvedčili hneď pri kase. Pre cudzincov stojí teraz lístok 140,- LE, čo je 7 euro. Pre Egypťanov stojí lístok 20 LE, to je 1 euro… Ak sa vám to vidí pre cudzincov veľa, tak  v budúcom živote sa naroďte ako Egypťania.

Vchod do luxorského chrámu dekorujú sediace sochy faraónov a jeden obelisk. Pôvodne tam boli tie obelisky dva,ale ten napravo čo tam chýba,  v roku 1833 ukradli  z Luxoru Francúzi. Tento vyše 3000 rokov starý , 23 metrov vysoký a 25 ton  ťažký obelisk vytesaný z jediného kusa kameňa, cudzieho umenia chtiví Frantíci šlohli v auguste 1832 aby  do Paríža dorazil 21 decembra 1833,ako pekný darček na Vianoce. O 3 roky neskôr bol tento ulúpený obelisk vztýčený na námestí zvanom Place de la Concorde, kde stojí dodnes. To, že im ho oficiálne “daroval” vtedajší osmanský /turecký/ vládca okupovaného Egypta  Muhamad Ali Paša, ako ospravedlnenie neobstojí…. snáď iba vo Francúzsku. Tento Albánec  pôvodne v tureckých službách  “daroval “z politických dôvodov Francúzom tento egyptský obelisk s nádejou, že ho podporia v jeho politike…nepodporili… /Podobne ako keď boli našimi  veľkými “spojencami ”   a  zradili nás v roku 1938 Mníchove/ Takže ak ho chcete vidieť, choďte sa pozrieť naňho do Paríža. Muhamad Ali Paša mal  síce nesporne pozitívny vplyv na modernizácii a obrode Egypta,ale jeho vzťah k starovekej egyptskej kultúre bol úplne ľahostajný.Trochu som odbočil ,ale ničenie, krádeže a dehonestovanie kultúrneho dedičstva hlavne od tzv. “kultúrnych” národov  ,má proste serie…A to nie je jediná ukradnutá vec, ktorú sa Egypt v súčastnosti márne pokúša získať späť . Z tých najznámejších zlodejín spomeniem iba  Rosettskú dosku, ktorú síce ukradli Francúzi, ale im ju potom ukradli Angličania a doska je doteraz  v Britskom múzeu, či Zverokruh z Dendery čo je dodnes v Louvri… A oni nevrátia  a nevrátia !!!Myslím že o krádežiach v Egypte by sa dal napísať celý román a ja som neplánovane odbočil  v tomto stĺpčeku už druhý krát…

Chrám v Luxore má celkovo tri nádvoria a každé je obkolesené mohutnými stĺpmi. Umiestniť tie kamene hore   bez žeriavu chcelo asi trochu viac ako iba hlinenú rampu a povrazy…

Vchod na 1. nádvorie:

1. nádvorie:

Nad prvým nádvorím vľavo od vchodu postavili v 9.storočí  mešitu  Abu El-Haggag,ktorá slúži dodnes.

Naľavo od sediacej sochy faraóna, je vchod na druhé nádvorie…

Pohľad hore na impozantné stĺpy nám berie dych…

Na druhom nádvorí nás víta čistotný ujo  s metlou…

2 identické  panoramatické fotografie z druhého nádvoria spracované dvomi rôznymi postupmi vo fotošope.

Z tej druhej bez môjho zásahu zmizlo naše dieťa , ďalší dvaja ľudia,a  stĺpy sa pekne  narovnali…Už ani tej fotke človek nemôže veriť…

Pohľad smerom ku vchodu…

Ak sa trochu poobzeráte po stenách, môžete vidieť aj celkom zaujímavé vyobrazenia… Dnes by to mohla byť aj reklama na Viagru…

Tretie nádvorie je síce najmenšie ,ale naľavo v tom rohu  je stena, na ktorej sú zapísané,resp.nakreslené tisícročia. Je to taký  malý kamenný archív…

Na detailnej snímke vidno, že pôvodne hieroglyfy boli zakryté omietkou a rímska freska na nej dokazuje, že tento chrám využívali Rimania na uctievanie svojich bohov počas svojej okupácie Egypta. Tento chrám neskôr tiež využívali pre svoje bohoslužby aj  egyptskí kresťania. Tí ale staroveké  tváre vyobrazené na stenách,a tiež aj sochy veľmi často ničili…

Za týmto nádvorím sa nachádza ústredná svätyňa chrámu, v ktorej je na stene celkom zachovaný staroveký petroglyf síce s  poškodenými tvárami,ale aspoň sa zachovali pôvodne farby…

Vzadu za svätyňou je už len táto stena, za ktorou sa ale už preháňajú autá …

Mimo týchto nádvorí je tu aj múzeum pod holým nebom, kde sú naukladané  rozbité fragmenty ,ktoré možno raz niekto dômyselne zrekonštruuje, ako nejaké  staroveké kamenné LEGO… Dôvody zničenia týchto pamiatok boli dva: Príroda a ľudská hlúposť.

“Ding Jinhao bol tu “

Hovorí vám tento nápis niečo ? Ak vám to pomôže,tak  v čínskom  origináli to vyzerá takto :   丁锦昊 到此 一 游

Na prvý pohľad nevinné slová, ale práve tie boli dôvodom medzinárodného škandálu. Tieto písmenká spôsobili  vlnu pobúrenia vo svete ,ale najmä v  Egypte  a Číne. Iste ste zvedaví prečo. Vzhľadom na to, že tu nevysielame  reklamu pred napínavým rozuzlením, tak idem rovno k veci….

Tento nesmierne dôležitý oznam  sa rozhodol vyryť 15 ročný školák menom Ding Jinhao priamo na jednu z postáv zobrazených na stene chrámu v Luxore.  Celé dva roky chodili bez povšimnutia  popri tomto škrabanci turisti z celého sveta.  Incident sa dostal teda  až po dvoch rokoch  na svetlo božie tak, že tento vandalský  výtvor zbadal  turista menom Šen mimochodom známy čínsky blogger, ktorý spomínané “veľdielo”  zdokumentoval pri svojej návšteve luxorského chrámu. Fotografiu zaslal  na čínsky portál Weibo, ktorý snímku po dôkladnom overení dňa 24.05.2013 uverejnil a  ihneď na druhý deň  zistil identitu onoho národného “umelca”.  Dingovi rodičia sa Egypťanom okamžite verejne ospravedlnili,  a  ich podarený synáčik Ding sa  so slzami v očiach verejne kajal, že ho to veľmi mrzí.  Nápis v chráme bol špeciálnymi postupmi  reštaurátormi odstránený zo stĺpa 26.05.2013, čiže iba 2 dni po zverejnení fotky.Mladý čínsky vandal mal šťastie, že už v tom čase bol doma v Číne,lebo ak by ho v Egypte prichytili pri čine, tak by pravdepodobne ako neplnoletý vyviazol možno iba s pokutou, ale jeho ne/zodpovední rodičia by mohli mať dosť vážny problém,pretože dospelý človek môže ísť okrem pokuty do väzenia od 3 mesiacov až na rok a  každý automaticky vyfasuje do pasu aj nepopulárne označenie  “Persona non grata”. Čínska vláda na základe toho vydala oficiálne pravidlá všetkým svojim turistom, ako sa majú správať vo svete.

Tu je ona slávna snímka…

Ľudová tvorivosť vo svete nedala na seba dlho čakať a  podpisy  Ding Jinhao sa virtuálne dostali aj na najznámejšie umelecké diela sveta…Malá ukážka:

Ak sa dobre rozhliadnete po stenách a stĺpoch chrámu, tak si všimnete, že nevychovaný čínsky  pubertiak nebol prvý ani posledný s podobne debilným nápadom. Toto tu robili podobné indivíduá už stáročia pred ním…Tu sú podpisy imbecilov z 19. storočia:

A ako výstižne vravia naši bratia Česi: “Jména hloupých na všech sloupich”, tak ani naši slovenskí turisti v tejto stupídnej činnosti nezaostávajú… Maťko a Aďka , v roku 2014, teda rok po slávnom čínskom vandalovi,  tiež neváhali vyryť svoje mená na omietku stĺpu, lebo za verejnú hanbu, väzenie, vyhostenie a pokutu to určite stojí. Tieto posledné 2 fotografie nápisov  od blbcov sú z druhého chrámu  Karnak.

Prehliadku chrámu končíme ešte obdivom Obelisku a gigantických sôch vytesaných do jediného kusa žuly…

Ak vyjdete vonku z  luxorského chrámu a za chrbtom máte obelisk , tak rovno pred vami sa vinie až po chrám Karnak už hore spomínaná  aleja sfíng, na ktorej sa usilovne pracuje.

Ale vstúpiť na ňu bežnému turistovi nemožno !!!

Teda aspoň z tejto strany…Prekvapenie nás čakalo na strane druhej 3 km, presnejšie 2800 metrov odtiaľ…

Turista potrebuje počas kochania sa pamiatkami tri základné veci : Vodu,Jedlo a WC. Po skončení prehliadky nás príroda donútila využiť posledne spomínanú záležitosť. Nebudem  detailne opisovať naše telesné potreby, ale  pisoáre v mužskom WC  jednoducho spomenúť musím… Ja meriam 188 cm a rozhodne nepatrím medzi trpaslíkov. Pisoáre na záchode však boli namontované tak vysoko, že aj pre mňa to bolo LTT . Pri použití som si hneď spomenul na jednu humoristickú reláciu, kde namontovali pisoáre naschvál veľmi vysoko,lebo vraj pri montáži použili bulharský meter. Myslím, že tento bulharský meter použili aj montážnici pisoárov na záchodoch v areáli  luxorského chrámu, lebo skutočná výška použitia ,aj keď sa to na prvý pohľad z fotografie nezdá, bola  cca 80 cm, čím sa tieto nádherné keramické výrobky, stali pre mužov nižšieho vzrastu nepoužiteľnými.

Osviežení a odľahčení vychádzame von…Cestou k autu ideme cez  parkovisko drožiek k nášmu autu.

Odmietame lákavé ponuky drožkou na exkurziu a nastavujeme súradnice GPS v mobile na chrám Karnak. Pri tejto návšteve sme nešli na námestie v Luxore, ale ak vyjdete z chrámu, tak zabočte napravo a uvidíte krásne námestie, ktoré by bolo škoda nenavštíviť. Tieto fotky námestia sú z  nášho výletu  z  roku 2017 .

Keď si odmyslíte tie mikroténové sáčky vo vode ,tak  je to celkom romantické…

… a ešte jedna v starodávnom štýle.

Sú chvíle,kedy by som tú strigu z Džípíes /čítaj GPS/ vyhodil najradšej von oknom z auta, kedy nás drzo vláči po takmer neprejazdných cestách , smetiskách a strašidelných špinavých miestach… Zdalo sa nám, že tento scenár je rovnaký aj pri našom motaní sa po Luxore, keď sme šli autom z luxorského chrámu do chrámu Karnak…Tá hnusná mrcha nás tu zatiahla na také cesty, že po nich nechodili ani Egypťania, nieto ešte bledé turistické tváre. Medzi oboma chrámami je vzdialenosť iba 3 kilometre, ale tej elektronickej bosorke sa zdalo, že normálna cesta určite nie je pre nás vhodná. Mapa našej trasy sa teraz takmer zhodovala s chaotickým Brownovým pohybom peľových zrniečok vo vode a na tachometri sme už mali takmer dvojnásobnú vzdialenosť, keď sa konečne pred nami objavila jedna zo vstupných brán do Karnaku. Pohľad na starovekú pamiatku vylepšoval kontajner na smeti a my sme len dúfali že tu cesta nekončí, lebo brána bola zavretá a evidentne dlho nepoužívaná. Keď sme však prišli bližšie, tak sme všetci ostali v kultúrnom šoku… Prišli sme totiž na miesto, kde končila tá bájna trojkilometrová Aleja sfíng, ktorá bola kedysi slávnostnou cestou medzi oboma chrámami. Jej  druhá časť končiaca na nádvorí Luxorského chrámu  je ohradená páskou a vy sa môžete pozerať na túto nádheru iba z patričnej vzdialenosti.Tu  sme zrazu stáli v bezprostrednej blízkosti vyše 3000 rokov starých sôch, pri ktorých žijú ľudia, hrajú sa deti,hrabú sliepky,behajú autá a motorky. Vtedy som si uvedomil, že tá hnusaňa z Džípíes je pre nás vlastne veľkým darom, lebo TU sa žiaden bežný turista idúci s cestovkou,nemá veľkú šancu dostať. Verejne som sa  preto milej robotickej pani z GPS ospravedlnil a sľúbil jej, že najbližšie na ňu budem nadávať už iba slušne… Pokochajte sa teda aj vy, pohľadom na neuveriteľné obrázky starej zašlej slávy a terajšieho smutného úpadku…

Obchádzame hradby a vidíme veľké parkovisko. Dnu parkovať s osobným autom ale nemôžeme, tak náš tátoš parkuje pod luxusnou slamenou strieškou za tradičný bakšiš.

Vchod no najväčšieho chrámového komplexu na svete je lemovaný sfingami s baraními hlavami. Mohla by to byť inšpirácia pred vchod do parlamentu SR.

Karnak bol stavaný po etapách 1500 rokov viacerými generáciami faraónov.  Rozvíjal sa najmä za vlády faraónov Amenhotepa I.  Thutmosa I, kráľovnej Hatšepsut , Thutmosa III., Amenhotepa III., Haremheba, Sethiho I., Ramesse II., Sethiho II., Ramesse III., Taharku a Nachtnebefa I. Ide skutočne  o veľkolepý a rozľahlý historický archív svätýň, stánkov, pylónov a obeliskov vytesaných  z kameňa pod šírym nebom na ploche vyše dvoch kilometroch štvorcových. Ešte detaily z baraních sfíng pred vchodom a ideme dnu…

Obrovský pylón týčiaci sa na hlavnom nádvorí Amonovho chrámu  vás  okamžite upúta svojími veľkolepými rozmermi .Veľkolepé rozmery má aj nádvorie… spolu so svätyňami má úctyhodných 8000 metrov štvorcových.

Oproti pylónu je socha Ramzesa II ,pri ktorého nohách je vytesaná ženská postava. Buď  je to jeho prvá manželka  Nefertari alebo pravdepodobnejšie jeho ďalšia manželka Bentanta . Jeho druhá hlavná manželka Istnofret to ale isto nie je. Existujú na nete  protichodné informácie,ale v každom prípade ide o jeho veľkú obľúbenkyňu. Ramzes II mal vyše 250 detí a je z toho jasné, že musel mať tých manželiek omnoho viac . Veľa mužov iste závidí ,že mali také  množstvo manželiek, ale ani jeden  sa nezamyslí nad tým obrovským množstvom  svokier …

Momentálne prechádza Ramzesova socha  rekonštrukciou, ale fotku v podobnej póze  som chcel mať. Zuzana nevďačne odmietla moju ponuku  sadnúť  si do prachu k mojim nohám,aby sme sa čo najviac podobali na súsošie za nami,a  tak som si  vzal k sebe svoju najmladšiu potomkyňu, ktorá už tradične nemá záujem fotografovanie.

Pri vchode na druhej strane múru sa zachovala rampa z nepálených tehál, ktorá slúžila ako lešenie. Toto už nestihli rozobrať, preto si myslíme ,že vieme ako starovekí Egypťania dostali  kamenné bloky do takej výšky.

Na pravej časti nádvoria je vchod do chrámu Ramsesa III. Prvé čo ma napadlo, že ten ujo v tmavosivej galabeji bude za foto pýtať bakšiš…. Nepýtal… asi som už preegyptovaný…

Mám rád takéto tajomné  zákutia, stále si myslím, že niečo nové objavím…..napríklad teraz som objavil tabuľu s nápisom Zákaz vstupu…

Cesta z nádvoria je lemovaná lesom stĺpov vysokých 21 metrov s priemerom 3 metre.

Denne sa tu urobí tisíce fotografií… a vy teraz pozeráte akurát na tie moje…

Na konci stĺporadia je vidno 2 obelisky. Ten napravo dal postaviť Tutmose I a ten naľavo kráľovná Hatsepšut.

Obelisk kráľovnej Hatsepšut je zaujímavý tým, že bol stáročia zasypaný približne do dvoch tretín pieskom. Doteraz je vidno , že zasypaná a odkrytá časť majú rôzny odtieň.

Na konci cesty chrámom za obeliskami  je ústredná svätyňa, kde mali kedysi prístup iba najvyšší kňazi. Teraz sa to tu hemží ako v mravenisku a okolo toho najposvätnejšieho  vylešteného kameňa,ktorý slúžil ako obetný oltár, sa premelie viac turistov ako v Moskve okolo Lenina…

Karnak je naozaj rozľahlý komplex. Ak vyjdete von z tejto svätyne, a odbočíte naľavo, tak je tam  množstvo ďalších objektov, čo stoja za preskúmanie. Cestou som si ale všimol hieroglyfy, ktorých význam som ako birmovaný egyptológ rozlúštil na prvý pohľad:       3 gate na šnúre / čítaj gaťe, nie gejt/

Vzadu sa vám naskytne pohľad na chrám Tutmoseho III, zasvätený Amonovi.

Tie 4 stĺpy  boli súčasťou  tzv. “botanickej záhrady”  chrámu.

Táto kresba v Tutmosovom chráme odolala zubu času dodnes…

Za Tutmosovým chrámom sa väčšina návštevníkov otočí a vracia sa nazad. Ale vy sa nedajte odradiť a pokračujte ďalej, kde môžte vidieť tento obetný oltár.

Naša malá vedúca nám ukazuje, ktorým smerom máme ísť.

Tadiaľto k  tejto bráne, kde je priamo pred ňou staroveká studňa, kde je doteraz staroveká voda ….

Od studne zabočíte doľava a za tými palmami stojí malá nenápadná svätyňa…Už som zabudol komu bola venovaná….ale vás to aj tak nezaujíma…

V ktorej je okrem iného aj tento  zvláštny reliéf predstavujúci sedem zmenšujúcich sa dverí, ale bez otvoru.

Na stene  za dverami je tiež  vyobrazených 7 nílskych krížov , Ktoré symbolizovali kľúče k odomykaniu múdrosti v pôvodne siedmych chrámoch Karnaku. Nílsky kríž je prastarý symbol používaný tisíce rokov pred príchodom kresťanstva. Kresťanstvo si teda od starých egyptských božstiev”požičalo”  množstvo symbolov,  príbehov a tiež náboženských obradov …A sedmička bola šťastným číslom už vtedy…

V karnackom chráme funguje zvláštny systém strážnikov-sprievodcov, ktorí majú rozdelené svoje teritóriá. V tejto najvzdialenejšej  časti kraľuje Ahmed. Ochotne nám vysvetľuje a ukazuje všetko vo svätyni, čo by sme mali vidieť a poznať. Tipujeme že má okolo sedemdesiatky a tak sa zo zvedavosti pýtam, koľko má presne rokov….Odpoveď mi trochu znehybnila sánku…mám 54 rokov, hovorí môj nový kámoš, teraz  nadmieru ochotný,lebo dostal bakšiš od nášho kamaráta  Mohameda… Pre istotu sa ho to pýtam arabsky a odpoveď znie rovnako :  arbá o chamsín… Takže sme rovesníci , ja mám 51 , tohto roku budem mať 52…takže medzi nami je dvojročný rozdiel….

Ahmed nikdy nevypil vo svojom živote ani kvapku alkoholu , ale vyfajčí 900 cigariet mesačne /cca 30 denne/. Vlado za celý život nevyfajčil ani jedinú cigaretu a vypije priemerne 1 liter 40% alkoholu mesačne…Na tejto fotke je vidno, čo komu lepšie prospieva… Rovesníci:

Opúšťame Ahmedovo kráľovstvo a presúvame sa k  jazeru, v ktorom kedysi kňazi pred posvätnými obradmi vykonávali rituálnu očistu…

Pri jazere je amfiteáter, z ktorého návštevníci sledujú  kultúrne podujatia, ktoré sa tu pravidelne usporadúvajú.

V starých časoch boli na jazero púšťané v rámci náboženských rituálov aj Amonove posvätné husi. Neviem ako vy,ale ja  mám zrazu chuť na  husacie hody…

Dostatočne vykochaní krásnymi pohľadmi a predstavami ideme do ďalšej časti komplexu a cestou míňame steny s odkazmi, ktorým rozumieme rovnako,ako neandertálci programu Microsoft .

Pôvodne mala kráľovná Hatsepšut obelisky v Karnaku dva, ale tomuto sa nechcelo toľké tisícročia stáť , tak si proste spadol… Aspoň môžeme vidieť jeho vrchol pohodlne zblízka. Zaujímavosťou na tomto obelisku je, že na jeho vrchole , , kvôli jeho tvaru nazývaný pyramidion,bolo pôvodne  vytesané  vyobrazenie a hieroglyfy boha Amona, ktoré boli neskôr   odstránené a zase  následne vytesané znova… V starom Egypte bolo bežné, že faraóni , ktorí boli akurát pri moci dávali z rozličných dôvodov odstraňovať kartuše ,sochy a  vyobrazenia ich predchodcov… Kartuša je je vlastne taká staroveká kamenná vizitka faraóna , ktorá bola jedinečná a nezameniteľná. Toto vymazávanie z histórie s radosťou robil Tutmose III konkrétne nebohej kráľovnej Hatsepšut. Musela ho niečím veľmi nasrať, lebo toto  robil  veľmi dôsledne práve v jej chráme. V tomto prípade to však nebolo jeho dielo, lebo tentoraz sa činili členovia sekty boha Achnatona , ktorým vadilo vyobrazenie boha Amona…Tu  je očividné,že každému v priebehu histórie niečo  na týchto vyobrazeniach neustále vadilo a tak dúfam, že po toľkých zásahoch už je tomu “vadeniu” koniec…

Na protiľahlej strane jazera sa nachádza  žulová socha populárneho chrobáka menom  Skarabeus, u nás  známy pod neromantickým názvom hovnivál.  Miestna povesť vraví, že ak túto sochu chrobáka obídete proti smeru hodinových ručičiek 3x , tak budete mať šťastie v živote. Ak 7 x, tak sa vám splní  želanie, ktoré si budete pri jeho obiehaní priať… Neriskujeme a ideme krúžiť okolo chrobáka ako muchy okolo ho……   horúcej kaše.

Pokiaľ ste pri čítaní tejto reportáže ešte nezaspali , tak to znamená, že sa nenudíte.   Pri kamennom chrobákovi  hovniválovi sa ale spí dobre…Kto neverí, nech si to vyskúša…Deti už tú informáciu  vedia…

Ak ste sa už vyspali, poďte týmto smerom odkiaľ fotím aby ste uvideli najimpozantnejšie sochy celého chrámového komplexu. Čiže ak máte jazero pred sebou, choďte doprava…

Keď som tieto sochy videl pred rokmi prvýkrát, tak som ostal ohromený,pretože veľmi mi to pripomína vchod do chrámu Abú Simbel…

Len čo sme prišli k týmto sochám a ja som začal fotiť ako z reťaze pustený  Japonec, tak sa zrazu objavil ďalší ujo strážnik v  galabeji a volá na mňa, aby som šiel za ním , že mi niečo ukáže….Idem teda za ním k  múru čo stoji oproti týmto  sochám…ujo strážnik ma vedie na “perfekt vjú “, takže to bude iste to najlepšie miesto na fotenie  … Idem  vďačne ako poslušný psík,  a dobrý ujo mi posunkovou rečou ukazuje že sa mám ponáhľať… Milujem tajné a zakázané veci a tak si to pálim rýchlym krokom  hodným paraolympionika  za novým nevšedným zážitkom…Lenže v tej chvíli vyjde z vchodu medzi sochami policajt …Keď  ma zbadá kam idem ,hneď na mňa  kričí  aby som okamžite išiel nazad !!!  Z jednej strany ma ale ďalej volá kamarát dobrý ujo strážnik a ja teraz neviem čo robiť, aby som náhodou niekoho z nich neurazil. Ukazujem teda ujovi, že tam ide policajt, a policajtovi, že ma môj ujo kamarát  volá…ale dobrý ujo nechápe a  len ma  ďalej rukou posmeľuje, že mám ísť a nezastavovať sa…  pán policajt v nechápaní nezaostáva a  zvyšuje hlas … začína po mne kričať, aby som sa okamžite spratal na miesto vyhradené turistom… Začínam panikáriť a chcel by som sa v tej chvíli rozdvojiť ako siamské dvojča,aby som ich upokojil oboch … Zakričím teda už minimálne po tretí krát milému ujovi strážnikovi, že “polís”  a ukazujem mu zúfalo na nervózneho približujúceho sa strážcu zákona.  Ten konečne pochopí, že sa ho snažím upozorniť na nejaký problém , tak sa vráti, vykloní hlavu a zakýve na policajta. Ten sa v momente ukľudní, usmeje sa  a kývne rukou, že môžem ísť… Systém kamarátstva, bakšišov a dohody v Egypte funguje dokonale, preto sa niekedy aj bezvýchodisková situácia v sekunde môže obrátiť na bezproblémovú a milú…

Stúpam teda za mojím novým sprievodcom týmto úzkym schodiskom , ktoré by som v tom múre rozhodne nečakal .

Robím mu foto na pamiatku a konečne vidím sľubovaný výhľad … Neviem ako pre vás, ale pre mňa ten výhľad stál za to…

Moji spoločníci mi mávajú, ja som šťastný ako  blcha a svojmu novému kamarátovi s ktorým som sa stihol zoznámiť, dávam v návale eufórie 50 LE, čo je 2,5 euro. Ja som vo veciach výšky bakšišu pomerne škrob a maximálna čiastka je 1 dolár,alebo 1 euro. Mne ale v tejto chvíli urobilo radosť zvýšiť túto jednorázovú odmenu dva a pol násobne a podeliť sa takto o svoju radosť s novým kamarátom Mahmúdom.

Môj nový kamarát Mahmúd bol naozaj šťastný, že dostal nejaké peniaze a tak nás vďačne  všetkých pozval k sebe, aby nám ukázal ako býva… Nie, nešli sme kdesi do Luxoru na sídlisko… Mahmúd keď je v práci, tak býva priamo tu.  Ak by ste chceli vidieť kde náš nový kámoš spí, tak si dobre pozrite tú stenu…Nevidíte??? Tak si všimnite ten chýbajúci kváder zo steny……áno, tam kde je tá tmavá diera vpravo dole…to je Mahmúdova spáleň…

Tu vo vyše  tritisícročnom múre , ktorý si pamätá ešte Tutanchamóna, má jeden súčasný Egypťan  v rámci svojej práce svoj prechodný domov. Vo vnútri má drevenú truhlicu, v ktorej má svoj majetok . Ukazuje mi  koberec , deku a nejaké hygienické potreby .Potom si ľahne  a predvádza mi, ako sa tam pohodlne spí…

Mahmúd  potom začne rozprávať o svojej rodine a hrdo sa chváli, že má 6 detí… Pri takýchto  skromných ľuďoch sa mi v hlave roztočí kŕdeľ filozofických otázok a kritického pohľadu na samého seba… Veď my vlastne ani nemáme šajnu, čo je to bieda… Ako by mi moje sebakritické  myšlienky nestačili, Mahmúd to zaklincoval ešte tým, že nás  všetkých štyroch dospelých a jedno dieťa pozval k svojmu stolu, aby nám urobil  čaj a ponúkol nás jedlom….. Uff skoro som kľakol… Človek ,ktorý je taký chudobný, že jeho majetok sa vmestí do jednej truhlice a živí 6 detí, nám bez váhania a srdečne poskytne pohostenie, aj z toho posledného čo má…. V tej chvíli som mal chuť mu dať ešte ďalšie peniaze, ale cítil som, že by to nebolo vhodné, lebo z toho chlapa vyžarovala  dôstojnosť a hrdosť. Veď všade na svete by bolo urážkou za srdečné pohostenie platiť peniaze… cítil som to, a toto vie a cíti  tiež každý normálny človek…. Kvôli pokročilému času sme síce pozvanie museli odmietnuť ,a my vieme že sme tu neboli naposledy ,lebo s týmto skvelým človekom sa ešte určite stretneme. Ak na neho niekedy v Karnaku  natrafíte , tak vedzte, že tento chlap si  svoj bakšiš zaslúži…. Má nádhernú dušu…

Ešte záverečné foto s Mahmúdom… Napravo pod tou palmou je jeho kuchyňa a obývačka…

Impozantnosť týchto jedinečných výtvorov vynikne aj zdiaľky aj zblízka…Ak máme uveriť renomovaným vedcom, že tieto žulové sochy , dokonale symetricky opracované boli vytesané s medenými nástrojmi……… tak neuveríme…

V tomto komplexe je toho ešte na pozretie dosť, ale únava víťazí a my sa potrebujeme ešte dostať do hotela, ktorý sme si našli cez internet na poslednú chvíľu. Cesta k nemu, však bude pre nás tým najšokujúcejším zážitkom dnešného dňa…

/Koniec 1. časti/

Monastier Svätého Šimona garbiara v Káhire

Keď som pred niekoľkými rokmi našiel náhodne na internete fotografie tohoto miesta, bol som úplne očarený,prekvapený a dychtivý… Očarenosť vysvetľovať nemusím, prekvapený som bol z toho , aké veľkolepé dielo symbolizujúce kresťanstvo dokážu ľudia vytvoriť  v krajine s výraznou moslimskou väčšinou a dychtivý som bol po všetkých informáciách o tomto novodobom dive  Egyptskom. Keď sme sa vydali na cestu do Alexandrie, našim hlavným cieľom na spiatočnej ceste bol práve tento chrám. Nešlo nám do hlavy, prečo je tak málo propagovaný a dokonca ani množstvo Egypťanov o ňom nevie.

Celú cestu lemujú polia ,lúky a stromy…Aký to príjemný pohľad pre naše oči navyknuté na púšť za takmer 4 roky,čo žijeme v Hurgade…

Industrializácia sa nevyhla ani Egyptu…

Z Alexandrie do Káhiry je cca 200 km, ktoré sme po krásnej diaľnici prebehli za necelé 2 hodiny.  To, že vchádzame do Gizy ,  by spoznal aj úplný neznalec Egypta.

Tieto turisticky menej atraktívne pohľady na pyramídy nevidíte v katalógoch cestovných kancelári…

Deň predtým sme sa telefonicky dohodli s naším výborným priateľom Mohammedom, s ktorým sme tohto roku  absolvovali výlet do údolia tiav a s ktorým sa poznáme už tri roky,že nám bude ako rodený Káhirčan robiť sprievodcu po svojom meste. Avšak rovnako ako pre nás, bude aj pre neho  návšteva Monastieru Svätého Šimona prvá v živote. Patrí totiž k tým Egypťanom, čo o tomto chráme nemal ani tušenia.Nastupuje k nám na parkovisku pred supermarketom do auta a my  teraz už ako kompletná objaviteľská výprava  môžeme smelo ísť za našim vysneným cieľom, ktorý sa nachádza pod útesmi hory Mokattam. Asi po dvoch hodinách  prepletania sa hustou dopravou prichádzame  do štvrte zberačov odpadkov…

Táto časť Káhiry je obývaná výlučne koptskými kresťanmi.Túto komunitu  všetci poznajú pod označením “Zabalín” , čo v preklade znamená “zberač odpadkov”. Toto obrovské sídlisko vzniklo v roku 1969, keď sa vtedajší guvernér Káhiry rozhodol presťahovať všetkých zberačov odpadkov z mesta do jednej osady. Voľba padla práve na  miesto pod týmito útesmi.V priebehu rokov sa táto komunita zväčšovala a v roku 1975 bol kvôli duchovným potrebám postavený prvý kostol . V tom čase tu žilo okolo 15 tisíc ľudí. V súčasnosti komunita “Zabalínov” predstavuje počet okolo 35 tisíc ľudí, čo je napríklad jedno také Humenné…

Pri pohľade na zlisované a pekne zabalené balíky papiera,handier a plastov  mi to označenie “Zabalín” celkom pasuje… Len tu prines odpad a ja ti ho pekne “zabalín”…

Prechod po tejto rozbahnenej ináč obojsmernej ceste pod mostom,ktorá je pod ním taká úzka, že tadiaľ   prejde iba jedno auto, bol pomerne adrenalínový zážitok aj pre nášho Mohammeda, ktorý je síce ostrieľaný harcovník čo má rád dobrodružné cesty, ale na toto kukal ako na výjav z inej planéty. K tomu všetkému si domyslite roje múch , pomerne intenzívny smrad z odpadkov a atmosféra tohto miesta iste očarí  aj vás …Našťastie sme v tom bahne nezapadli , takže vyliezať z auta a tlačiť ho z toho blata von sme chvalabohu nemuseli…

Kvôli týmto podmienkam sme sa plazili rýchlosťou nižšou ako keby sme šli peši. Od odbočky z hlavnej cesty ku chrámu , je to vzdialenosť asi 2 km, ale my sme si ju vychutnávali vyše 30 minút…

Toto miesto nie je veľkou turistickou atrakciou, preto ani označenie kde máme odbočiť sme si nijako nevšimli. Keď sa nám zdalo, že ideme už príliš dlho, tak náš  Mohammed bezpečne sediaci bdiaci , obdržal cez okienko automobilu informáciu, že sme to prešvihli asi o jeden kilometer  a….. museli sme sa teda vracať.  Na spiatočnej ceste som si teda dal  tú námahu a vyfotil som informačnú tabuľu, ktorá nás už teraz jasne informovala  v arabskom jazyku , že tam doprava máme odbočiť, lebo tam je chrám…Nuž deti moje osprostené…. už viete ako sa cítia analfabeti?  Tak túto  službu som urobil pre vás , vážení čitatelia a dobrodruhovia ktorí sa rozhodnete ísť v našich stopách na vlastnú päsť, aby ste v tej príjemnej štvrti nezablúdili…Takže tá červená šípka vpravo je to oné veľmi dôležité  znamenie kde máte odbočiť…

Ak už zbadáte tento výjav, máte istotu  že idete dobre. Pri tej bytovke na konci ulice,zabočte tiež vpravo…

…a o pár desiatok metrov vás privíta oficiálny vchod do tohto komplexu…

Hneď za bránou je táto tabuľa…Tak milí fajčiari, vypaľovať si zobáky v tomto objekte  nebudete …

Prvé čo nám udrie do očí je táto  freska vytesaná v skale…

Prichádzame na  parkovisko pred chrámom , kde tých fresiek je už omnoho viac…a hneď jeden fotošopový panoramatický pohľad v plnej  neorezanej kráse…

…a podrobnejšie foto

Nie nadarmo sa hovorí, že všade na svete nájdeš Poliaka… Tieto nádherné kamenné reliéfy, ktoré sú vytesané v skale   totiž vytvoril poľský umelec.

Výjavy zo života Ježiša , Betlehemské jasle, či citáty z biblie to všetko je vytesané do kameňa, z ktorého sú postavené aj pyramídy v Gize. Toto je totiž miesto odkiaľ na nich ťažili  materiál…

Oproti parkovisku sú takéto “hubové ” altánky.

Vchod vyzerá pomerne skromne oproti impozantným rozmerom vo vnútri

Po prejdení tmavej chodby sa nad hlavou objaví nahnutá kamenná klenba, ktorá pôsobí dosť bizarne, pretože v tej chvíli keď sa pozriete hore, nie je vám jasné ktorý uhol je ten “správny”…

Na tomto bilboarde je citát z biblie  a znie v origináli takto:  “V ten deň Izrael ako tretí s Egyptom a Asýriou bude uprostred zeme požehnaním,  ktorým ich urobil Hospodin mocností slovami: Požehnaný buď Egypt, môj ľud, i Asýria, dielo mojich rúk, a Izrael, moje dedičné vlastníctvo.”    No a trochu si ho upravili,aby nemuseli spomenúť ten Izrael…

Celá táto stavba vytesaná do kameňa pôsobí naozaj neskutočne  a nám to pripadá ako nejaký zázrak, že to tu naozaj existuje… Nuž a v skutočnosti dôvod tohto diela je tiež zázrak , vlastne sú tie hlavné zázraky dva,plus niekoľko menších. Jeden sa odohral v ďalekej minulosti v 10. storočí niekedy medzi rokmi  975  a 979…. a ten druhý v roku 1974 !!! Ale pekne poporiadku , začneme so zázrakom Svätého Šimona garbiara, ktorému je tento chrám zasvätený a je aj dôvodom rešpektu voči  kresťanom v Egypte…Ale najprv dôležité upozornenie: Následujúce riadky obsahujú citáty z biblie, ktoré obsahujú násilie a sú nevhodné pre deti a ľudí s citlivou povahou!!!

Presný dátum kedy sa tento zázrak odohral sa v písomných zmienkach nedochoval. Vie sa iba to ,že to bolo v čase vlády koptského patriarchu Abrama sýrskeho, ktorý pôsobil medzi hore spomínanými rokmi 975 až 979 . O rodine svätého Šimona  a  jeho predchádzajúcom živote sa nevie vôbec nič. Vie sa iba to, že to bol obyčajný človek, remeselník garbiar, ktorý sa zaoberal spracovaním koží určených  na obuv. Ponúkal svoje výrobky na miestnom trhu a  navonok sa neodlišoval od ostatných svojich súčasníkov, okrem svojej veľkej zbožnosti a asketickým spôsobom života. Bol veľmi oddaný bohu a modlil sa celé noci.Počas dňa  nosil chorým a nevládnym ľuďom vodu a chlieb a po skončení tejto služby sa venoval svojej garbiarskej práci…. jednoducho ukážkový svätec…Avšak nasledujúci príbeh o ňom je fakt silná káva… Jedného dňa  prišla k Šimonovi  nádherná žena,aby si u neho dala opraviť topánky…. To by sám osebe až taký problém nebol, ale žena bola až taká krásna,že aj  v asketickom svätcovi sa náhle prebudil muž a pocítil silnú žiadostivosť po jej tele… Nemohol od nej odtrhnúť oči, a jeho myšlienky sa od tej chvíle sústredili iba na ňu…Ale keďže si Šimon chcel zachovať svoju mravnú čistotu, tak si na druhý deň  vybral pre seba očistný trest … Jednoducho si pravé oko  vylúpol !!!!…Návod na tento skutok prečítal v evanjeliu svätého Matúša. Lebo tak to  apoštol Matúš odporúča  v jeho evanjeliu :  kapitola  5:28…”Ja vám však hovorím: Každý, kto sa žiadostivo pozerá na ženu,už s ňou v srdci scudzoložil ” a hneď nasleduje 5:29 “ Ak ťa teda pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a zahoď. Lepšie obídeš, ak zahynie jeden tvoj úd, ako keby celé tvoje telo bolo uvrhnuté do pekla”…. a tak sa teda náš Šimon garbiar vyhol peklu … Nuž milý svätý  Matúš, vieš si ty predstaviť tie miliardy slepých mužov, ako blúdia po matičke zemi,ak by sa všetci riadili tvojimi slovami…? 

V tom čase bol v Egypte Fatimský islamský kalifát , na čele ktorého stál kalif menom Al -Muízz, ktorý bol osvietený muž a miloval náboženské dišputy. Zvykol zhromažďovať náboženských vodcov moslimov, kresťanov , Židov a nechať ich diskutovať vo svojej prítomnosti .Stanovil ale pravidlá že diskusie musia prebiehať  bez urážok a hnevu , iba s argumentami . V jeho diskusnom klube boli aj koptský patriarcha Abram sýrsky a aj žid Jakob Ibn Killis, ktorý konvertoval na islam a bol kalifovým ministrom./tohto si dobre zapamätajte/. Tento žid sa horlivo hlásil k islamu a zavrhoval judaizmus v ktorom bol pôvodne vychovaný…. avšak dôvodom nebola skutočná viera, ale  túžba udržať si   ministerské kreslo. Tento minister veľmi nenávidel kresťanov, a to najmä preto že mal spomínaných dišputách  kresťanského súpera, ktorý sa volal Kuzman Ibn Mina ,ktorý bol Kalifovým obľúbencom. Tento Žid Jakob sa bál, že Kalif vymenuje  kresťana Minu za ministra namiesto neho a preto rozmýšľal, ako sa ho zbaviť.

Netrvalo dlho a príležitosť sa našla…Pri jednej ostrej diskusii, keď kresťanskí učenci Anba Abram a Anba Sawirus citovali verš 1:3 proroka Izaiáša   :

“Vôl pozná svojho gazdu,osol jasle svojho pána,môj ľud/rozumej Izraeliti/ ale nechápe …/kto je jeho pán/”……….. Týmto zosmiešnili Jakoba  a jeho spoločníka Mojžiša  /ide len o menovca toho biblického/, pretože kalif dostal záchvat smiechu po tom, keď mu židia prikývli že je to tak v ich písme uvedené a tým ako keby priznali že aj božie hoviadko je rozumnejšie ako tzv. národ vyvolený,lebo vie kto je jeho pánom…

Rozzúrení Jakob s  Mojžišom  sa preto rozhodli pomstiť nielen týmto dvom učencom, Minovi, ale aj všetkým koptom  tak, že by navrhli sprisahanie, ktoré by úplne zničilo  kresťanov v Egypte. Z tohto dôvodu Jakob začal hľadať v Novom zákone  niečo, čo by mu pomohlo v jeho  úmysle. A ten kto hľadá, ten aj nájde … Horlivý pomstiteľ Jakob našiel verš, ktorý povedal  Ježiš v evanjeliu podľa Matúša  17:20, ktorý hovorí: ” Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: »Prejdi odtiaľto tam!« – prejde. A nič vám nebude nemožné.”

“V knihe kresťanov sme zistili, že každý, kto má vieru ako horčičné semeno, môže presunúť horu… takže je to naše právo žiadať, aby dokázali, že ich náboženstvo má pravdu. Ak to nedokážu, mali by byť potrestaní za neplatnosť svojho náboženstva” ……s radosťou zvestovali túto informáciu Kalifovi, tí dvaja podarení vtáci… Jakob si už mädlil ruky že sa zároveň okrem kresťanov zbaví aj svojho soka o ministerské kreslo,Minu…

Kalif mlčal a premýšľal nad týmto veršom a myslel si, že ak by boli slová Nového zákona pravdivé, potom by to bola zlatá príležitosť na odstránenie hory, ktorá bola posadená na východ od nového mesta (Káhira), takže že by sa mohol rozťahovať ďalej na východ . Ale keby sa ukázali ako neschopní vykonať to, bolo by to dôkazom toho, že náboženstvo kresťanov bolo zlé, takže by sa malo úplne odstrániť.

Kalif Al-Muízz  si dal zavolať  Abrama a  povedal mu, že si musí vybrať medzi týmito štyrmi alternatívami:

1) splniť toto prikázanie a zdvihnúť východnú časť  hory Mokattam.

2) Konvertovať na  islam a opustiť kresťanstvo na základe toho, že je neplatné.

3) Opustiť Egypt a presťahovať sa do inej krajiny.

4) Byť popravený mečom.

Patriarcha  požiadal o tri dni aby mal čas na rozmyslenie a odobral sa domov,kde okamžite vydal verejné vyhlásenie, aby sa všetci kresťania Egypta začali modliť počas celých týchto troch dní od východu po západ slnka. Na tretí deň ráno po úprimných modlitbách na chvíľu Abram zaspal a zjavila sa mu vo sne Panna Mária. Tá mu opísala človeka, ktorý zachráni kresťanskú  vieru v Egypte, a aj kde ho nájde…Uhádli ste, popis sedel na nášho svätého Šimona garbiara…. Abram mal teda nájsť jednookého muža garbiara, čo bude v ten deň na trhu roznášať vodu…I  stalo sa …Abram hneď ako vyšiel von stretol na ulici Šimona tak  mu okamžite zvestoval jeho dôležitú úlohu…Šimon sa samozrejme zo skromnosti najprv okúňal, že je hriešnik a že sa na takú zodpovednú úlohu ako je záchrana kresťanov v Egypte vôbec necíti, ale ako výhovorka to nezabralo, lebo poverenie od najuctievanejšej ženy sveta – bohorodičky Márie, bolo tým najvyšším odporúčaním a povinnosťou..

Šimon  teda prikývol a povedal patriarchovi Abramovi: Choď za Kalifom a povedz mu nech príde aj so svojou družinou k hore Mokattam. Zober so sebou všetkých našich biskupov, diakonov ,všetkých hodnostárov aj prostý  kresťanský ľud . Nech si vezmú so sebou biblie,kríže,dlhé sviečky ktoré tam zapália a tiež nech vezmú kadidelnice plné kadidla.

Keď sa všetci zhromaždili v ten deň pri hore…… Z jednej strany ľud a druhej strany  kalif a jeho družina  tak,aby  stáli oproti sebe ,Šimon ktorý sa postavil medzi nich vyzval  kresťanov nech zapália sviečky aj kadidelnice a aby zopakovali štyri krát po sebe  Kyrie eleison / po grécky to znamená Pane zmiluj sa/ a aby  toto vyslovili  100 krát na každú svetovú stranu,čiže 400 krát dokopy. Všetci kresťania sa začali vrúcne modliť a Kirie eleison odriekli všetci štyristo krát ….Keď sa tak stalo , všetci stíchli………..a prišiel zázrak !!!! Zem sa  zatriasla a vrch sa zdvihol do vzduchu a to až do takej výšky, že jedni mohli vidieť na druhej strane hory tých druhých … Chvíľu hora visela vo vzduchu a potom znova s rachotom dosadla na svoje pôvodné miesto…

Keď toto videl veľký Kalif, tak sa tak veľmi zľakol ,že  povedal patriarchovi Abramovi: ” Kresťania !!!!  Dokázali ste, že vaša viera je pravá! A ty Abram…želaj si čo chceš, všetko ti splním… ”

Dôsledky tohoto zázraku boli zásadné pre život kresťanov v Egypte a ich rešpektovanie moslimami, ktoré trvá až doteraz…

Abram žiadal opravu kostola Svätého Markiriosa Abu Sifeina v Káhire, ktorý bol predtým zničený moslimami. Kalif vydal dekrét, na základe ktorého sa opravil nielen tento chrám, ale postavilo sa množstvo nových nielen v Káhire ale aj Alexandrii a kresťanstvo získalo skutočný rešpekt a ochranu medzi moslimskými veriacimi… Všetko by bolo v poriadku keby sa krátko po tomto zázraku nestala jedna hrozná vec  !!!!  …….. Niekto zavraždil  kalifovho ministra  Jakoba Killisa, presne toho  ktorý  vymyslel ten zákerný  plán ako zničiť kresťanov v Egypte…. Kresťania sa  však zachovali úplne nečakane !!!..Hlavný  egyptský patriarcha Abram sýrsky aby ukázal, že s týmto skutkom kresťania nemajú nič spoločné a že im je ľúto každého zmareného života aj keď ide o nepriateľa, tak  pridal k pôstnemu 40 dňovému predvianočnému času ďalšie tri dni, aby odvrátil nepríjemnosti a obvinenia spôsobené týmto skutkom.  Takže celkový pôstny čas kresťanov v Egypte  je až do dnešných čias  43 dní.  Egyptskí kresťania  týmto krokom dokázali svoju pravú vieru, v ktorej dominuje láska  a odpustenie   a to tak, že sa postia tri dni navyše každý rok za dušu človeka, ktorý ich chcel zničiť. A  čo sa stalo so Šimonom garbiarom po uskutočnení tohoto zázraku ? Žil ďalej svojím doterajším spôsobom života, až… keď jedného dňa jednoducho zmizol. Nenašli nikde jeho telo a  ani nikto nevedel, kam sa svätý Šimon garbiar podel. Ak sa vám zdá že to je koniec príbehu, tak to teda nie je! Pokračovanie má o tisíc rokov neskôr…

Šimonova kostra bola objavená 4. augusta 1991 asi jeden meter pod povrchom kostola Koptskej pravoslavnej cirkvi panny Márie,Babylon El Darag v starej Káhire, počas jeho rekonštrukcie.  Mimoriadne zaujímavé  bolo to, že vlasy na hlave boli stále neporušené a nerozkladali sa. Vlasy sa nachádzali však len na zadnej strane lebky , z čoho vyplynulo že muž bol vpredu plešatý a husté vlasy mal len vzadu.V kostole, kde bola nájdená kostra Šimona, sa nachádzal obraz  ktorý zobrazuje  plešatého muža nesúceho vak s vodou. Tento muž je s najväčšou pravdepodobnosťou Šimon, pretože on bol známy tým, že  chudobným roznášal vodu. Maľba zobrazuje niektoré ďalšie charakteristiky objavenej kostry, takže nebolo pochýb že kostra patrí práve jemu. V kostole  bola tiež objavená hlinená nádoba, ktorá bola stará viac ako 1000 rokov. Predpokladá sa, že išlo o  nádobu, ktorú Šimon používal na prepravu vody chudobným. Nádoba a telo Šimona  sú teraz uložené v tomto novom chráme….. A takto vyzerá najväčší kresťanský kostol na Blízkom východe, ktorý pojme až 20 tisíc ľudí.

V tomto kúte sú uložené tie najvzácnejšie relikvie: Vľavo sú telesné ostatky Svätého Šimona garbiara a vo výklenku napravo je nádoba , s ktorou roznášal Šimon vodu ľuďom…

Foto vľavo:  Návštevník rozjímajúci nad hrobom Šimona.

Foto Vpravo: Detail relikvie nádoby na vodu.

Keby ste boli kňazom, tak by ste mali takéto výhľady z pódia…

Tento panoramatický záber dole  je poskladaný z 20 samostatných fotografii,  s bežným objektívom to jednoducho takto naraz odfotiť nejde, pretože  je to naozaj obrovské…

No a teraz niečo o zázraku druhom, vďaka ktorému bolo možné toto dielo zrealizovať.

V jednom aj druhom prípade zázraku figuroval minister. Tento minister , ktorého meno sa neviem nikde dopátrať,bol oslovený v roku 1972 jedným zo zberačov odpadov menom Qiddees Ageeb Abd Al-Maseeh , /čiže Kvidís Agíb Abd Al Masih/ aby navštívil túto štvrť a podporil výstavbu nového chrámu v tejto jaskyni. Minister ani po opakovaných výzvach v priebehu 2 rokov vôbec nereagoval. Až po dvoch rokoch sa teda rozhodol, že túto jaskyňu ktorá bola miestom kde sa chodili ľudia modliť  navštívi, aby mal od toho chlapa pokoj. Sadol teda na autobus…čítate dobre…minister išiel autobusom cez štvrť zberačov odpadkov až hore na kopec,kde ho čakal Kvidís. Keď minister videl tých ľudí, vrátane detí ako sa tam lopotia s vozíkmi s odpadom, pocítil zvláštne vnuknutie že Boh má s týmto miestom nejaký zámer. Preto sa požiadal Kvidísa, aby ho zaviedol na pokojné miesto, lebo sa chce pomodliť. Kvidís ho teda zaviedol na toto miesto , ktoré sa vládnemu predstaviteľovi natoľko zapáčilo,že sa minister  chodil modliť  do tejto jaskyne celé tri týždne aby sa pýtal  Boha na jeho zámer s týmto miestom.A odpovede sa aj dočkal…V jeden deň po troch týždňoch  jeho modlitieb,keď bol minister spolu so svojim dvomi priateľmi zase v jaskyni, nastala obrovská víchrica  ktorá zvírila obrovské množstvo odpadkov a papiera, čo boli v okolí… Keď víchrica ustala, spadol z neba priamo k ich nohám papier. Keď ho jeden z ministrových priateľov zdvihol a podal mu ho, bol to list z biblie , kde boli napísané  skutky apoštolov 18:9,10….   Citujem , čo minister prečítal:    9.”V noci však Pán vo videní povedal Pavlovi: Len sa neboj,nemlč, ale rozprávaj ! 10. Veď ja som s tebou, tu nikto na teba nesiahne, aby ti ublížil, pretože v tomto meste mám veľa ľudu”…Minister to považoval za Boží hlas a ako to komentoval Patriarcha Shenouda III, “nebol to len kus papiera,ale nebeský edikt”…. Toľko z oficiálnej verzie druhého zázraku. Tak či onak. Stavba sa dala do pohybu a niekoľko ďalších menších zázrakov ako bol zázrak vody potrebnej na stavbu,/keď sa objavil muž, ktorý tam priniesol obrovskú cisternu s vodou a poskytol ju stavbárom zadarmo/ či zázrak rozbitej hlavy /keď v roku 1977 spadol 6 ročný chlapec menom Adam pod kolesá cisterny z vodou určenej na stavbu a tie mu takmer rozmliaždili hlavu, ale po úpenlivej modlitbe v nemocnici dvoch ministrov k Svätému Šimonovi, chlapec mohol ísť na 7 deň po úraze domov zdravý/len urýchlil realizáciu tohto projektu.Ako vám už došlo vážení trpezliví čitatelia, tak tento projekt bol zrealizovaný v druhej polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia. Nejde teda o starovekú stavbu, akých je tu v Egypte  naozaj veľmi veľa ale o dielo pomerne mladé. Z čoho vyplýva, že veľkolepé diela sa dajú urobiť aj dnes, len treba na to dostatok dobrej vôle a vytrvalosti.

Malá ukážka kamennej výzdoby. Iste všetci poznáte, že ide o výjavy a citáty z  biblie…

Tento náš malý špunt sa práve chystá zdolať všetky schody…

Neviem aké baterky to naše dieťa používa, ale zvládlo to bez pomoci úplne hore aj dole… a my s ním tiež…

Keď sa nám zdalo, že sme si všetko obzreli z každej strany, tak sme sa začali zberať na odchod. Náš sprievodca, ktorý nás viac  pozoroval, ako nám robil nejaký výklad, zrazu povedal: “Chcete vidieť aj kostol Svätého Marka?” …”Chceme vidieť všetko, čo sa tu vidieť dá”, odpovedám mu…”Dobre teda, poďte za mnou”…Vyšli sme vonku  pred parkovisko a  náš skupinový vedúci sa pustil hore kopcom … a my  jeho ovečky poslušne za ním…asi po 100 metroch sme vošli touto bránou  do ďalšieho objektu…Čakali sme ,že uvidíme bežný kostol, kaplnku,chrám, alebo čokoľvek iné …

… ale rozhodne sme nečakali toto…

Tento rozsiahly amfiteáter v jaskyni nám teda vyrazil dych. Všetky fotografie na internete, čo sa týkali Monastieru Svätého Šimona,  boli len o tom chráme pod skalou…ale o tejto jaskyni som nemal ani najmenšiu šajnu !!!

Tak aby ste vedeli… túto jaskyňu objavili v roku 1974, ale vtedy bola zavalená obrovskými balvanmi a kamennou sutinou vo vnútri po zemetraseniach, takže bola prakticky nepoužiteľná. Až v roku 1991 začali práce na tomto mieste, pretože dovtedy nemohli nájsť cestu ako dostať z jaskyne všetok spadnutý kameň a sutinu. Bolo odstránených 140 tisíc ton !!! materiálu, aby mohol vzniknúť tento úchvatný priestor. Kostol bol pomenovaný a zasvätený Svätému Markovi a taktiež Svätému Šimonovi garbiarovi, aj keď to o ňom na tabuli na vchode nie je napísané.Bol otvorený v roku 1993 , má kapacitu 2 tisíc ľudí na sedenie a slúži najmä na bohoslužby v zimnom období…Táto sála sa takisto využíva aj na koncerty väčšinou sakrálnej hudby. Práve v čase keď sme tam boli ,tak dvaja chlapi pripravovali ozvučenie na najbližšie hudobné predstavenie…

A ešte panoramatický  pohľad z pódia… Táto fotka ale trochu klame, lebo nejako mi to takto v tom fotošope vyšiel  polkruh ako priamka…

Pokochali sme sa do sýtosti a vychádzame vonku koridorom bez strechy /tým istým, čo sme aj prišli/, ktorý je zdobený petroglyfmi. Ak by ste chceli vedieť čo to je, tak je to odborný výraz zložený z dvoch gréckych slov petros /kameň/ a glyfejn /tesať/. Ak nabudúce  niečo vytesáte do kameňa tak aby ste to vedeli potom odborne nazvať…

Na tento kostol prispeli veriaci z celého sveta a pomerne dosť výrazne kresťanská komunita z Juhokórejskej republiky. Preto  tu majú plným právom text  v kórejčine./obrázok vľavo/   S finančnými príspevkami  sa  nedali  zahanbiť ani kresťania s najväčšej moslimskej krajiny sveta…viete ktorá to je??? No predsa Indonézia…táto krajina je preto  uvedená pod tým oknom  na obrázku napravo…

Vyhladli ste po tomto vyčerpávajúcom čítaní ??? Lebo my áno. Náš priateľ nás pozval do najlepšej rybacej reštaurácie v Káhire. Nuž kto by odolal? Sadáme si už dosť unavení do auta a frčíme rýchlosťou asi 3 km/h naspäť cez štvrť zberačov odpadkov do širšieho centra Káhiry…Keď sa asi po 40 minútach jazdy odcitáme v nefalšovanej káhirskej dopravnej zápche, náš hlad by sa už dal snáď aj krájať…Avšak tento fenomén zvaný pravidelná dopravná zápcha dal vzniknúť aj novému biznisu: Predaj praclíkov čakajúcim šoférom a ich posádkam. Naposledy som jedol praclík asi pred 40 rokmi , v  Základnej deväťročnej škole na Pugačevovej ulici v Humennom. Ak mi ide niekto tvrdiť, že za komunistov bolo všetko výborné, tak praclíky to iste neboli. Boli suché, presolené, tvrdé, a……..Hnusné !!! Na základe tejto skúsenosti z detstva som mal voči tomuto pečivu averziu a odpor. Ale hlad je sviňa a ja som si povedal, že po štyroch desaťročiach by som snáď mohol tomu divnému pečivu dať znovu šancu, aj keď  vnútorne som bol stále proti…Predavači stáli pri ceste, ktorou sme sa plazili rýchlosťou priemerného slimáka, asi na každých tridsiatich  metroch. Vytrvalo som všetkých odmietal až mi nakoniec odhadom asi dvadsiatysiedmy praclikár jednoducho strčil cez okienko v aute do ruky praclík, , že mi ho dá zadarmo !!! No to som predsa nemohol odmietnuť……. tak som mu zaňho zaplatil v prepočte asi 25 centov…A tu hľa, je môj prvý praclík po 40 rokoch !!!!

Pekne som tento výtvor rozdelil na 4 časti a sebe som nechal najmenšiu. Nesľuboval som si od toho vôbec nič, iba zahnať hlad…… ALE !!! Tento praclík bol absolútny protipól môjho praclíku z detstva !!! Bol jednoducho GENIÁLNY !!! Jemný , voňavý, chutný, hebký,trochu pripomínal slovenskú briošku, avšak nie až taký sladký…Bol to  dokonalý a vyvážený pôžitok chutí,jednoducho božská ambra hodná pokrmu bohov Olympských….Tak na toto sa mi oplatilo počkať tých 40 rokov . Ak znova pôjdem do Káhiry, kúpim si ich naraz aspoň desať …

A toto sú káhirskí praclíkari, ktorí svoje remeslo ovládajú naozaj bravúrne …

Od praclíka po reštauráciu sme prešli vzdialenosť asi 6 km…ale trvalo to 2 hodiny. Dokonale vyhladnutí, sme sa konečne domotali do cieľa.

Rybacia reštaurácia Zaki El – sammak

Táto reštaurácia patrí medzi najstaršie a najslávnejšie rybacie reštaurácie v Egypte. Bola založená v roku 1921 ešte za panovania kráľa Fuada I a pýši sa návštevami významných osobností  kultúrneho a politického života vrátane posledného egyptského kráľa Farouka I. /vládol v rokoch 1936-1952/. Očakávali sme honosnú reštauráciu s livrejovanými čašníkmi v bielych rukavičkách  s vrátnikom od Maxima. Realita však bola úplne iná. Pripomínalo nám to skôr bufet na stanici ,ako nejakú  slávnu reštauráciu…. Na prvý pohľad sme boli dosť sklamaní…Tento podnik je rozdelený  na dve časti : tuto ti dajú jedlo do ruky na štýl vezmi a choď …

…a tu je časť kde sa stoluje…čakali ste niečo väčšie??? Verte , že aj my….

Vzhľadom na to, že bolo všetko obsadené, museli sme asi 15 minút počkať, kým sa uvoľnilo miesto. Objednávanie sme nechali na Mohammeda a na foto je menu, ktoré nám priniesli. Tradičnú egyptskú rybaciu polievku už poznáme dobre z reštaurácií u nás v Hurgade, ale táto tu tromfla všetky ktoré sme doteraz jedli !!! Poctivá polievka hustá, kvalitná s množstvom a množstvom voňavého čistého mäsa bez jedinej kostičky bola absolútnou špičkou a diamantovou korunou na záver dnešného dňa. Takisto grilované ryby,vyprážané filety, krevety,kalmáre,šaláty,či tahyna boli úplne bez chyby a my sme ľutovali, že nemáme väčšie žalúdky.Svoje renomé a slávu si táto reštaurácia skutočne zaslúži,lebo TOTO  boli tie pravé rybacie hody…V duchu sme sa potom zahanbili, že sme sa na začiatku  nechali ovplyvniť prostým výzorom reštaurácie a to iba preto, lebo nespĺňala naše snobské predstavy. Tento podnik asi nedostane hviezdičku od výrobcu pneumatík značky Michelin,po ktorej sa trasú renomované svetové reštaurácie,ale ak by sme mali hodnotiť spravodlivo, tak my by sme im určite udelili Rád zlatej varešky, lebo toto ocenenie má pre nás obyčajných ľudí  ďaleko vyššiu hodnotu .

Po dobrej večeri sme išli spať do hotela Helnan, ktorý bol vskutku luxusný a vďaka nášmu kamarátovi aj za vynikajúcu cenu..To, že ma asi 20 minút po ubytovaní  telefonicky vytiahol zo sprchy  recepčný, lebo si chcel ešte raz pozrieť naše cestovné pasy, aby zistil že je všetko v poriadku, je asi  na tomto výlete naším osudom. Buď máme tak锚ťastie” na idiotov na recepciách, alebo je ich zamestnaných tuná v tejto profesii  vysoký počet…Hotel a zvyšný personál  boli  ako zvyčajne bez chyby…

Zajtra nás čakala atrakcia, o ktorej si väčšina európanov myslí, že je dostupná iba v Dubaji : Lyžiarske centrum so skutočným snehom…

SKI Centrum Mall Of Egypt

Na druhý deň sme sa premiestnili do obchodného centra Mall of Egypt, kde sa toto čudo s ozajstným umelým snehom nachádza. Vidieť Egypťanov   šantiacich na snehu , zababušených v teplých vetrovkách bol vcelku zaujímavý zážitok.

Vo vnútri je udržiavaná stála teplota v rozmedzí -2 až -5 °C, čo je pre tunajších už dosť pekelný mráz. Nechceli nám dovoliť vstúpiť dnu bez teplého oblečenia, aby nás nevystavili “obrovskému  riziku prechladnutia”.Nám sa zase nechcelo navliekať do tých mundúrov, tak sme si to obzreli pekne v teple zvonku.

…a tak sme pekne v šľapkách , v krátkych tričkách , s palmami za chrbtom pozorovali zasneženú krajinu a obdivovali pravého syntetického Egyptského snehuliaka a živých Egypťanov na snehu…

Toto je oficiálny vchod a nemusíte vedieť ani čítať po arabsky, aby vám docvaklo, že je to otvorené 365 dní v roku…

Sneh a veci s ním súvisiace je v krajinách s teplým podnebím dobrý biznis…

Toto egyptské lyžiarske centrum  je  na nával návštevníkov pripravené veľmi slušne…

Také veľké množstvo lyžiarok a lyží nemajú snáď ani v požičovni na Donovaloch…A určite nie toľko fungl nových a nepoužitých…

A ak by ste mali záujem užiť si sneh a lyžovačku v Egypte, tu máte aktuálny cenník z marca 2018…Kurz EURO:EGP je približne 1:21

A aký level ste vy?

Sneh a palmy na jednom panoramatickom zábere…

Ešte záverečné foto na pamiatku a lúčime sa so snehovým kráľovstvom v Egypte.

Vychádzame z Káhiry a sme vďační za každú smerovú tabuľu… Odbočili sme správne a  doma v Hurgade  sme boli za 4 a pol hodiny…

Sumarizácia nášho výletu do Alexandrie a Káhiry: 3 x noc v hoteloch,1680 km na tachometri ,1012 fotografií ,10632 slov textu v oboch článkoch a dobrý pocit, že sme všetko absolvovali bez zdravotnej ujmy a možno aj niekoho inšpirovali.

Toto v súčasnosti 3 a pol miliónové mesto  ktoré Egypťania volajú Al- Iskandaríja ,čo bolo  založené 25 ročným chlapíkom z Macedónska ktorého svet pozná pod menom Alexander Veľký, nás lákalo k svojej návšteve už roky. Ľady našej pohodlnosti sa prelomili 17.marca 2018 kedy sme svoje zadky naložili do nášho samochodného koča  a zamierili sme do vysnívaného mesta, vzdialeného 730 km od Hurgady . Egypt má cestnú infraštruktúru vybudovanú ozaj na špičkovej úrovni, teda ak to porovnám s takým napríklad Slovenskom. Diaľnice tu majú postavené od Stredozemného mora až po Sudán.Horný a Dolný Egypt je spojený cestami širokými a kvalitnými, takže cesta do hlavného mesta nie je rozhodne taký stresujúci a nebezpečný faktor, ako keď idete z Humenného do Bratislavy, čo je mimochodom takmer rovnaká vzdialenosť ako z Hurgady do Káhiry…

Cestou do hlavného mesta bolo vidno na mori tankery smerujúce k Suezskému prieplavu a takisto aj obrovské ropné plošiny.

Ak v Nórsku dôjde ropa, tak sa potom voľní pracovníci môžu hlásiť tu…

Po chvíli ďalšej cesty sa nám  ukáže pohľad, ako z obrazov Salvatora Dalího…Surrealistický svet v priamom prenose.Tisícky a tisícky obrovských veterných mlynov , ktoré pôsobia ako z iného sveta sa necháva vytáčať neustálym púštnym vetrom . Obrovské lopatky sa točia a vyrábajú nám tú milovanú energiu, vďaka ktorej si môžme dovoliť byť leniví.

Táto elektráreň je neďaleko mesta Ain Sochna a patrí vraj medzi najväčšie veterné elektrárne v Afrike a možno aj na svete. Egypt má v pláne do roku 2020 pokryť svoju spotrebu elektriny 20% z obnoviteľných zdrojov, takže zrejme sa to Egypťanom aj podarí.

Prechádzame Káhirou a mierime do Alexandrie. Sme na ceste už vyše 6 hodín a hľadáme nejaký motorest s kapustnicou a bryndzovými haluškami. Zhruba 80 km za Káhirou sa nachádza niekoľko reštaurácii pokope a my si vyberáme náhodne tento podnik…

Kapustnicu a bryndzové halušky v Egypte budete hľadať márne, ale pochutiť si na inom jedle však môžete…Ukážka jedál, čo sme si dali…Šošovicová polievka, mäsové guľky s ryžou podobné ako plnená paprika,tahyna,šalát a grilované mäso s ryžou…a jedálny lístok s cenami…

Nie som vôbec priaznivcom jedál na grile, ale tu som bol spokojný nadmieru. Grilovaná hovädzina bola taká jemná , že sa rozplývala v ústach.Tento sympatický majster kuchár svoje remeslo naozaj miluje, má to napísané v očiach a pohyboch akým to jedlo pripravuje…Odporúčame navštíviť…

Po vynikajúcom jedle cestujeme ďalej a prichádzame konečne do Alexandrie. Máme GPS, takže celkom dobre trafíme rovno do hotela, ktorý sme si zarezervovali cez notoricky známu stránku booking.com . Na prvý pohľad nezaujímavá informácia..ALE… práve tu v tomto hoteli  sa stretávame  so zlým recepčným a zároveň sa utvrdzujeme, že cez booking.com už nikdy viac …

Samozrejme ako správne zodpovední cestovatelia, čo majú radi pohodlie sme si deň vopred rezervovali hotel Cherry Maryski v Alexandrii na 2 noci s raňajkami a večerou za 122 euro pre oboch+dieťa komplet s príplatkom za výhľad na more …cena mohla byť ale garantovaná iba tak, že sme zadali iniciále platobnej karty. V prípade žeby sme neprišli, tak by si búking bodka kom stiahol túto sumu bez pardónu. Keďže sme šetrní tak sme zvolili túto riskantnejšiu možnosť.Toľko predohra k situácii čo nastala po príchode. Hotel Cherry Maryski je v úzkej uličke, kde nemáte možnosť trvale parkovať,tak som zakričal na hotelového majordóma že sme hostia nech nás sprace z ulice… Divné mi bolo, že si pýta peniaze za parkovné v podzemnej garáži za hotelom, išlo iba o  60 Le za 2 dni,tak som to zaplatil a nechal tak. Prišiel na recepciu kde už ma čakala Zuzana s našou malou dcérou. Pozdravili sme  a ja som podal recepčnému naše cestovné pasy. Ten si poopravil svoje popolníky na nose a začal so štúdiom našich dokladov… Pozerá, pozerá…a ja sa ho pýtam: je nejaký problém? On mi na to: “Nemáte platné víza”… a hodí mi naspäť pasy ako psovi kosť. “Pozri sa ešte raz” hovorím mu a hádžem kosť naspäť do ringu…”Víza máme platné do 8.mája”…Tento Sherlock Holmes  mixovaný s inšpektorom Clouseauom vezme do rúk naše pasy a začne štúdium znova. Všimol som si, že pozerá iba na víza, ktoré dostanete na letisku pri príchode…My ale máme víza predĺžené na ďalších 5 mesiacov, čo je uvedené na pečiatke oproti poslednému vstupnému vízu. Samozrejme ho ani nenapadne pozrieť sa do toho pasu poriadne a aj tentoraz položí pasy a znovu povie: Nemáte platné víza…To už ma  dosť naserie a podám mu po tretíkrát ako v nejakej rozprávke pasy do ruky a hovorím :”Víza máme v poriadku a sú platné” . Ten blbec za pultom je zrazu bezradný a nevie čo má robiť. Kuká zase iba na jednu stranu otvoreného pasu a na druhú ho ani nenapadne pozrieť. Vtedy to už nevydržím, mu vezmem pasy z ruky a ukazujem mu: “Pozri !!! Tu je platnosť našich víz predĺžená na cudzineckej polícii a je tu dátum 8.máj 2018.” Ten korunovaný dilino vezme pas do ruky a vyvaľuje naňho oči ako pubertiak na nahú ženu a vysúka zo seba: “Musím zavolať manažérovi”…. Uff týmto ma ale dožral : Už takmer na neho kričím: ” Ty nevieš čítať? !?!?!” On mi na to : “Sadnite si”… Máriu jeho !!! Čo som ja cvičený pes? A hovorím  mu “Nie! Nechcem si sadnúť !!!”a ten  imbecil na mňa znova smeruje povel :  “Sadnite si pane”… “Nie! nesadnem !” …Sedel som vyše 10 hodín v aute a sadnúť si je to posledné čo potrebujem.. Bolo jasné, že prvý dojem z toho hotela bol vďaka tejto situácii úplne v riti… Stojím pri pulte recepcie a personál iba zdiaľky na mňa pokukuje, čo za blázon práve prišiel.Asi za 10 minút prišiel  manažér a  pozrie do našich  pasov. Tento človek evidentne nie je  analfabet a hovorí mi, “Áno pane, je to v poriadku” …  “No dobre, môžme teda ísť na izbu???”…”Nie,  ešte musíte zaplatiť za ubytovanie”, …. “No moment, Booking si predsa stiahne peniaze a my máme doplatiť iba miestne poplatky”- oponujem mu… “Nie  pane, musíte zaplatiť plnú sumu 194 dolárov”… “Čože? odkiaľ ste nabrali túto cenu?” …”To je plná suma aj taxami a miestnymi poplatkami”, hovorí menežér… “Ale veď Booking  deklaroval cenu 122 euro a to nie je ani zo srandy 194 dolárov”. A odpoveď toho menežéra sa asi zapíše do análov predaja: “Booking chcel iba zatraktívniť náš hotel, preto dal takú cenu “…. Vzal mi reč… my  tiež prenajímame apartmány  v Egypte , ale žeby sme takto “zatraktívňovali ” ceny a  klamali zákazníka??? Firma Booking .com, nás už naštvala niekoľkokrát  aj predtým,ale toto už bola fakt posledná kvapka… od tohto momentu  im  už neveríme ani písmenko…Rezignovane dávam na pult 200 dolárov… zlý recepčný ich vezme a ani sa nenamáha vydať zvyšok…Za normálnych okolností by som mu ten tringelt v pohode nechal, ale takto? “Nemáš vydať peniaze?” pýtam sa ho drzo…”Nie ” odpovedá s ľadovým kľudom zlý recepčný…”Ty nemáš 6 dolárov?”…” Nie nemám”,odpapuľuje mi…”Tak mi ich dáš zajtra, alebo pri odchode”…Kývne že dobre a my ideme konečne na izbu…

Mimochodom… ak ste predsa len na ten booking.com zvyknutí a hľadáte väčšinou tam, tak vám poradíme, ako to už odteraz robíme my…Kľudne si nájdite na booking. com hotel, ktorý sa vám páči. Pravda je, že tam je výber naozaj pestrý. Dajte si názov hotela do vyhľadávača, alebo si ho nájdite na Facebooku. Väčšina ubytovacích zariadení, čo je na týchto stránkach, totiž má svoj status aj na tejto najrozšírenejšej sociálnej sieti. Potom je už ďalší postup jednoduchý. Napíšte im priamo správu, že máte záujem o ubytovanie od – do, pre koľko ľudí, so stravou či bez. A ak sú seriózni, odpovedia vám v normálnom čase a dajú vám kompletnú cenu. Vy potom neriskujete nezmyselné príplatky  a zbytočné nedorozumenia.

Izba sa nachádza na 10. poschodí a my sa môžme pokochať týmto výhľadom na more za 12 eurový príplatok…

Aby som bol objektívny, tak objektívom približujem ten malý objekt naľavo… Je to Pevnosť Kajt-Baj, ak ju budete hľadať na mape píše sa to v anglickom prepise ako  Fort Quait-Bay. Stojí presne na mieste  bývalého siedmeho divu sveta Alexandrijského majáka na bývalom ostrove Faros a  je jedným z našich zajtrajších cieľov…

Aby bol zážitok dokonalý, týči sa asi 30 metrov od okna našej izby minaret s ampliónmi . Aspoň nezaspíme na rannú modlitbu, drahí bratia a sestry…

Pracovná fotografia z našej cesty, keď naše dieťa čo síce ešte nevie rozprávať, ale iste vybavuje nejaký  dôležitý hovor .Ja sa  popri tom kochám výhľadom na alexandrijské strechy…

Ak ste dočítali až sem, tak si iste poviete že do tohto hotela ani náhodou neprídete. Ale nie je všetko na svete iba čierne a biele… Večera sa začala rozpačito… boli sme v jedálni jediní hostia. Čašník nám priniesol jedálny lístok s cenami, že si môžeme vybrať večeru /ktorú už podľa nás  máme mať v cene/ , že si ju máme  zaplatiť . Zdalo sa nám, že je to ako v nejakom nepodarenom filme.Po našom proteste  prišiel manažér, tentoraz  iný a povedal že máme na výber z 5 druhov menu a že to samozrejme máme v cene, že ten jedálny lístok je len alternatíva k tomu, ak by sme si náhodou nič nevybrali…Aha…tak začali hneď z alternatívou, to len my sme  asi držgroši… Vyberáme si teda naše obľúbené jedlo z predplatenej večernej ponuky a nech sa deje vôľa božia….I stalo sa …po polhodine prišiel bod zlomu v prestrojení za vynikajúci hovädzí stroganov podľa nášho výberu… Cvak….A od tejto chvíle už išlo všetko  omnoho lepšie a  okrem nášho decka nás nenasral za celý pobyt v tomto hoteli už nikto…

Alláhu o Akbar !!!, Alláhu o Akbar!!! Hlas z reproduktoru v mešite  oproti nášmu oknu nám pripomína, že Boh je veľký. Súhlasím na 100% percent, ale moja únava o 04:30 ráno je veľká tiež, tak sa iba otočím a snažím sa spať ďalej…Asi po 3 minútach muezín konečne stíchne a ja počujem, že okrem mňa jeho súrny oznam zobudil aj miestne kohúty…Tí potom trvalo kikiríkajú ďalšie 2 hodiny neďaleko našich okien a ja sa cítim ako na slovenskej dedine pred dávnymi rokmi….No povedzte, ktorá európska metropola sa môže pochváliť takýmito nádhernými zvukmi zavčas rána?

Ráno na raňajkách vidíme, že strava je kvalitná a personál veľmi milý a ochotný. Aká to škoda, keď majú na recepcii blbca, ktorý im to kazí…Začína sa nám v tomto hoteli pomaličky páčiť…

Naša predstava o výlete po Alexandrii bola o tom, že nájdeme náhodne taxikára, ktorý bude milý, nevtieravý, úslužný, nie však servilný, ale sympatický, ochotný,vzdelaný , dobre vybavený nám zrozumiteľnou rečou ,  dobrý šofér , mal čisté auto a nebol drahý.Z čoho jasne vyplýva, že sme úplne nenároční klienti…  Vyšli sme teda pred hotel aj s detským kočiarom a daváááj :  ideme lákať na svoju vôňu po dobrodružstve  ideálneho taxikára… Zastavuje nám starší pán, pýtam sa ho na cenu do bibliotéky…30 paundov hovorí ,čo je cca 1,5 euro…no dobre, ideme… “Otvor kufor”, hovorím mu, “dám dnu kočiar”. Chlapík mi ale ukazuje že ho mám dať na strechu, lebo v kufri má rezervoár na LPG…Kuknem naňho ako neandertálec na videohru a posielam ho ihneď preč… O 20 sekúnd sa pristaví ďalší taxík a z neho vystupuje usmievavý chlapík …to sme ešte vtedy netušili že je to TEN taxikár, čo má nami hore opísané vlastnosti. “Bikám to biblioték”…pýtam sa ho na cenu do knižnice…50 paundov, hovorí mi… “Dám 30, alebo choď preč”,odbíjam ho a už sa obzerám po ďalšom. “Oukej,oukej, sadajte” , rýchlo otvorí kufor svojho historického auta a detský kočiar aj s nami je už napakovaný v taxíku. Pohli sme sa a ten taximen mi hovorí…”Ak chceš ,budem vaším sprievodcom po všetkých pamiatkach”…Nedôverčivo sa na neho kuknem a pýtam sa..”no dobre skúsime to s tebou… a koľko chceš?” Už som sa pripravil na cenový boj a naťahovanie o každý groš  na orientálny spôsob,ale chlapík povie….”Daj mi 500 LE a som celý deň tvoj”…. No to je približne 25 euro a ja nemám žiaden dôvod špekulovať, lebo cena je primeraná a zjednávať by už bola iba trapošina. Ťapneme si  a výlet po histórii Alexandrovho mesta môže začať…

Cestou do knižnice vám ešte niečo poviem o alexandrijských taxíkoch. Majú na sebe žltú a čiernu farbu a takmer       95 %  z nich  je jediná značka:   LADA 2107, čiže nám veľmi dobre známy sovietsky Žiguli. Vidieť toto už v podstate historické vozidlo prevádzky schopné v takomto obrovskom množstve je naozaj unikátny zážitok.Je to teda  dokonalé cestovanie v čase ,a to  sa týka aj  auta v ktorom sedíme… tu na foto je typický taxík v meste Alexandria…Čo sa týka automobilov všeobecne, zaujímam sa o nich  asi  tak ,ako prasa o háčkovanie.Ale v tomto prípade mi to vŕtalo hlavou, prečo je tu toľko tých žigulíkov a dopátral som sa pre mňa prekvapivej odpovede… VAZ 2107, čo je oficiálny názov tejto Lady-Žiguli, sa začal vyrábať v roku 1981 v Sovietskom zväze . Toto autíčko bolo potom také populárne, že sa začalo licenčne vyrábať aj v iných krajinách,napr. od roku 2002 na Ukrajine ale čuduj sa svete, od roku 2006 aj priamo v Egypte v hlavnom meste Káhire !!! Takže toto vysvetľuje pre nás tú neuveriteľnú popularitu “sovietskej”LADY. Celkovo v Egypte je táto značka dosť populárna, ale takúto koncentráciu sme videli iba tu,   v        Al- Iskandaríji … Čo sa ale na tom cení najviac je,že sme  konečne  videli pravý automobil  Made in Egypt !!!

Alexandrijská knižnica

Po pár minútach jazdy prichádzame pred najznámejšiu knižnicu na svete. Nie je to samozrejme tá pôvodná ,ale novodobá, avšak stojí vraj presne na mieste tej starobylej. Pred knižnicou stoja húfy detí, ktoré tu prišli na exkurziu a my si ideme kúpiť lístky…

Kupujem lístky pri okienku, ale pre hluk veľmi dobre nepočujem čo mi hovorí predavač v pokladni.To však čoskoro zistíme…Prejdeme cez kontrolu na nádvorie a hasíme si to rovno dnu… STOP !!!  Zastavuje nás vrátny na vchode do budovy. “Not alaut” ….čože??? Čo je nepovolené?pýtame sa…”čildrn” s tragickou tvárou hovorí tento egyptský Csaba…Hovorím mu, “Čaba neblázni…veď nemôžeme nechať decko vonku…”… “Not alaut ap to for jírs” Čo znamená že  decko do štyroch rokov veku tam  jednoducho nemôže ani páchnuť….Snažím sa to naše úbohé  dieťa, čo nemá ešte ani 2 roky  trochu natiahnuť aby vyzeralo staršie, ale Čaba neodbytný si nedá povedať…Skúšali sme hrať na city, že sme kvôli tomu cestovali priamo zo Slovenska 4 tisíc kilometrov a že chceme ísť určite spolu… Čaba vyhadzovač proste  ignoroval Slovač… Keďže sme profesionálni privolávači menežérov a vyšších vedúcich, tak prišiel samozrejme aj tu  menežér ktorému podliehal tento Čaba …Chvíľu sa zdalo že trochu váha , tak sme ešte pridali korenie do nášho divadelného predstavenia, ale po chvíli nám aj tak povedal  že mu je to ľúto, ale tieto prísne pravidlá nemôže porušiť… No čo už… 20 minútovú vojnu o spoločnú návštevu novodobej Alexandrijskej knižnice sme prehrali a tak sme išli  dovnútra každý sólo, čím sa náš čas prehliadky zdvojnásobil…

Každý návštevník ktorý vstupuje dovnútra prechádza rovnakou kontrolou ako na letisku. Vchod do tohoto svätostánku vedy je zabezpečený naozaj veľmi slušne. Ak vojdete dovnútra hlavnej haly ocitnete sa približne na strednom poschodí budovy a po pár krokoch sa vám naskytne tento pohľad:

… a úplne zdola to zase vyzerá takto:

Oproti hlavnému vchodu je vystavený vzácny artefakt…

Tu je detail, aj keď mi fotografia kvôli odrazu svetla veľmi nevyšla. Jedná sa o tkaninu z brokátu, ktorou bola určitý čas zakrytá Kaába, najposvätnejšie miesto moslimov , je to veľká štvorhranná  stavba o rozmeroch 12 m × 10 m × 15 m  ktorá sa nachádza uprostred ústrednej mešity v meste Mekka. Na malom obrázku je štítok  čo je pod touto relikviou, kde je uvedený rok a  darca .

Na tejto fotografii je vidno, že študovať sem chodia aj moslimské ženy,pričom niektoré z nich  sú úplne zahalené. Na stene hore sú portréty moslimských učencov, ktorí rozvíjali vedu  keď v Európe bola v stredoveku kresťanmi  likvidovaná  a tým sa zaslúžili že sa mnoho vedomostí zachovalo do dnešných čias…Pozrel som si všetkých, ale napríklad významného arabského lekára a učenca Ibn Sinu ktorého poznáme pod latinským menom Avicena som tam nenašiel…

Nekonečné regále obsahujú státisíce kníh v rôznych jazykoch…

V čase našej návštevy bola knižnica plná študentov, ktorí  sa venovali naplno svojmu štúdiu a všetci dodržiavali to krásne a vznešené ticho , aké panuje v knižniciach a niektorých chrámoch.Veď knižnica je tiež takým chrámom vedy…

A teraz niečo z histórie tohto úžasného fenoménu. Pretože nazvať to iba stavbou alebo iba knižnicou by vôbec nevystihovalo toto zhmotnenie múdrosti ľudstva.

Starovekú Alexandrijskú knižnicu založil faraón Ptolemaios I. bývalý generál Alexandrovej armády.V roku 323 pred našim letopočtom keď Alexander Veľký náhle umiera,Ptolemaios preberá správu nad Egyptom , nechá sa vyhlásiť za faraóna a  založí dynastiu, ktorá bude Egyptu vládnuť následujúcich 300 rokov. V tom čase platilo, že kto pochová kráľa, tak ten sa stane jeho právoplatným nástupcom. Takže keď putoval pohrebný sprievod so zabalzamovaným Alexandrovým telom v úchvatnom pohrebnom voze ozdobeným zlatom,diamantami a maľovanými výjavmi z Alexandrového života , ťahaný 64 mulicami naprieč Áziou, pôvodne mieriacim do Macedónska , dal Ptolemaios   pri severnom cípe Sýrskej púšte pohrebný sprievod odkloniť do Egypta,aby mohol pochovať Alexandra on. Najprv telo priviezli do Memfisu, aby tam počkalo na svoje mauzóleum, ktoré dal Ptolemaios medzitým budovať v Alexandrii.  Avšak ďalší z Alexandrových generálov Perdikkás , čo vládol v  Babylone ,dozvediac sa  o Ptolemaiovom čine, vybral sa do Egypta s armádou potrestať únoscu a znovu získať telo. No Ptolemaios podplatil jedného z Perdikkasových veliteľov a ten svojho pána zabil. Potom sa už žiadny zo zvyšných veliteľov nesnažil získať  telo Alexandra. Alexandrove pozostatky previezli po čase do mauzólea v Alexandrii, ktoré Ptolemaios nechal vystavať aj ako miesto odpočinku pre budúce generácie dynastie Ptolemaiovcov. Hrobka bola súčasťou komplexu kráľovského paláca, ktorý zaberal tretinu celého mesta. V nasledujúcich storočiach sa pre obyvateľov Alexandrie stal Alexander už len mýtickou postavou, legendou, patrónom vládnucej dynastie a ochrancom celého mesta. Miestni obyvatelia i cestovatelia navštevovali Alexandrov hrob akoby to bol chrám, dokonca ho prirovnávali 
k turistickej atrakcii. Takto zostávala hrobka nedotknutá takmer tristo rokov a Alexandrovo mumifikované telo odpočívalo v opatere kňazov. Až jeden z posledných kráľov ptolemaiovskej dynastie, nepopulárny Ptolemaios IX., narušil tento pokoj. Po vzbure vlastného vojska bol prinútený ujsť do Sýrie, kde zorganizoval žoldnierske vojsko. Aby im mohol zaplatiť, dal z Alexandrovho sarkofágu odobrať zlaté pláty.Ako rástla sila Rímskej ríše, jej vládcovia tiež radi využili slávu Alexandrovho mena pre vlastné účely. Marcus Antonius, jeden z triumvirov, sa oženil s poslednou z rodu Ptolemaiovcov, kráľovnou Kleopatrou VII. V roku 31 pred n. l., po svojom víťazstve pri Actiu,  ich Octavianus prenasledoval až do Alexandrie. Následne obaja milenci spáchali samovraždu a Egypt sa stal rímskou provinciou. Octavianus potom vstúpil do Alexandrie a jedno z miest, o ktorom vieme, že ho s istotou navštívil, je práve Alexandrova hrobka. Ozdobil mŕtve telo zlatou korunou, pokryl ho kvetmi a na znak úcty tu zanechal aj svoju cisársku zástavu.V nasledujúcich rokoch prišli do Alexandrie aj iní rímski cisári a návšteva hrobky sa stala takpovediac povinnou zastávkou na ich ceste. Septimius Severus nariadil Alexandrovu hrobku zapečatiť, aby už nikdy nikto nemohol vstúpiť dnu. Jeho syn a následník Caracalla hrobku opäť otvoril a obzrel si pozostatky. Z úcty a obdivu si vraj sňal z pliec svoj purpurový kráľovský plášť a prikryl ním telo. Zároveň nechal v hrobke svoje šperky a mnoho vzácnych darov. No a čo sa stalo potom? Hrobku  poškodili a vyplienili počas politických nepokojov, ktoré otriasli Alexandriou za vlády Aureliána krátko po roku 270 nášho letopočtu a o pár rokov už podľa cirkevných autorov poloha hrobky nebola známa. Kde sa telo Alexandra Veľkého nachádza teraz ,je otázka, ktorá je svätým grálom súčasnej archeológie. V poslednej dobe sa objavili “zaručené informácie”, že  v 90-tych rokoch 20. storočia bola hrobka  objavená v Alexandrii, ako dôkaz tam boli ale  fotografie z miestnych katakomb, ktoré sme navštívili tiež a tam o žiadnom Alexandrovi nebola ani zmienka..

Ale vráťme sa naspäť ku knižnici…Ptolemaios vedomý si dôležitosti vzdelania, zakladá knižnicu a múzeum ako  centrum vzdelanosti  a kultúry vtedajšieho sveta práve v Alexandrii, ktorú vyhlásil taktiež za hlavné mesto.V tom čase múzeum neznamenalo vystavovanie exponátov, ale bolo to čosi ako výskumný ústav . Faraón ako neobmedzený vládca mal dostatok peňazí, aby podporoval finančne knižnicu  a mohol tak zhromažďovať knihy, ktoré boli v tom čase k dispozícii vo vtedajšom svete. Tie sa do Alexandrie dostávali tiež vďaka cudzincom,ktorí prinášali tieto knihy do Egypta, kde ich faraón pre knižnicu odkúpil, alebo nechal prepísať.Za vlády Ptolemailovcov bol vydaný zákon, že každá loď, ktorá zakotví v prístave, musí odovzdať všetky písomnosti pracovníkom knižnice, ktorí ich ihneď  všetky prezreli a opisovali. Naspäť sa kapitánom lodí ale väčšinou dostali do rúk práve tie opisy….originály ostali v knižnici.   Ptolemaios I sa síce otvorenia svojej knižnice nedožil, ale jeho potomkovia v jeho práci pokračovali a  platili množstvo agentov,ktorí v zahraničí hľadali nové rukopisy a posielali ich do knižnice. Tunajšia zbierka kníh tak bola rýchlo najväčšia v rámci známeho starovekého sveta a zároveň bola prehľadne katalogizovaná!!!  Nie je známe, koľko presne kníh tam bolo naozaj,ale  jednalo sa o státisíce rukopisov, ktoré boli prepisované a vymieňané za knihy z iných krajín. V dnešnom ponímaní  to bola taká staroveká Wikipédia  s informáciami pracne zapísanými na papyruse.Kliknutie na informáciu však vtedy prebiehalo omnoho dlhšie,prácnejšie a drahšie než ako sme teraz my rozmaznanci modernej doby zvyknutí. To, že táto knižnica a múzeum mali svoj efekt dokazuje aj to, že miestny rodák známy ako Hérón z Alexandrie , ktorý žil v rokoch 10-70 nášho letopočtu, vymyslel okrem vojenského katapultu,veterného mlyna,ozubených súkolí,stroja pracujúceho na princípe počítadla, či dioptru predchodcu dnešného teodolitu ktorý používajú geodeti,aj tzv. aeolipilus, čiže Herónovu guľu, ktorá využívala na svoj otáčavý pohyb vodnú paru, čiže parný stroj… Ak sa pýtate, čo spôsobilo situáciu,prečo ľudstvo čakalo potom ďalších  1700 rokov na priemyselnú revolúciu , ktorá začala  práve týmto vynálezom, tak odpoveď je jednoduchá,jasná , pre mnohých neprijateľná, ale napriek všetkému pravdivá… a tou je jediné slovo: Kresťanstvo…. Prví kresťania totiž boli  horliví ničitelia všetkého, čo nepochádzalo podľa nich od Boha, podobne ako teraz islamisti ktorí ničia všetko čomu nerozumejú len preto, lebo sa o tom nepíše v ich svätých knihách.

V knižnici nájdete tiež sochárske diela…  zvláštne, normálne ,abstraktné…

….a zopár úplných hovadín. Ale je potrebné tváriť sa múdro a pri prezeraní týchto výtvorov občas pokývať hlavou, aby ostatní videli, aký ste znalec…

Tak napríklad toto veľkolepé dielo…  Tipoval som , že nejaký neúspešný dentista vysekal  zo žuly  tento gigantický asymetrický zub, ale keďže nikomu do huby nepasoval, tak ho venoval knižnici…Ak tipujete, že tento veľký umelec stvárnil napríklad medúzu,alebo nejakú zvláštnu kráľovskú korunu, ste stále vedle jak tá jedle…  No nebudem vás ďalej naťahovať a prezradím čo, respektíve koho stvárnil tento geniálny sochár.

Podľa neho je  to teda staroegyptská bohyňa Hathor -bohyňa tanca,hudby,lásky,alkoholu a znovuzrodenia, ktorá bola pôvodne zosobnením Mliečnej dráhy…Nuž verím vážení priaznivci moderného umenia, že už ju tam po tejto informácii  zreteľne vidíte.Ak nie, tak si skúste zatancovať pomilovať sa, opiť a po znovuzrodení ju tam isto uvidíte…

Ak ste už z týchto nekonečných múdrosti unavení, tak si môžete oddýchnuť na tejto originálnej lavičke…

Knižnica kráča s dobou a má aj elektronickú sekciu, kde sú informácie uložené na harddiskoch…

Tu na tejto tabuli je info o tunajšom internetovom archíve a vy sa dozviete, že čo je vlastne kilobajt,megabajt,gigabajt,terabajt, a petabajt… O tom poslednom som sa dozvedel až tu…Ale keď sa kuknete do gugľa ako ja, tak vedzte, že sú aj vyššie jednotky a to: exabajt,zettabajt a zatiaľ najvyšší yottabajt…No to som ale fest odbočil…

V tomto množstve informácii, či už sú uložené na papyruse, papieri,harddisku by sa snáď mohlo nájsť niečo aj o Slovensku a Česku…Zuzana to našla hneď, ale ja som sa motal medzi regálmi asi 20 minút ako  daňový úradník medzi bezdomovcami, než som to našiel…Síce iba v angličtine, ale predsa…

Sú tu knihy aj o Československu…

Aj bratia Česi sa potešia…

Súčasťou Alexandrijskej knižnice je aj   planetárium, ktoré sa nachádza na nádvorí. Program je však v určitých časových intervaloch a keďže zákaz vstupu pre deti do 4 rokov platí aj tu, tak vieme že nemáme šancu dnu ani pozrieť. Tak aspoň fotka zvonku…

Neviem ako vy, ale my máme často šťastie na nejaké prerábky, sťahovanie, či opravy, ak prídeme na nejaké veľmi známe miesto. Napríklad pri našej návšteve v Luxorskom chráme inštalovali so žeriavom sochu Ramzesa na pôvodné miesto. Nebol tam 4 tisíc rokov a zrazu keď sme prišli my tak sa mu tam zachcelo… Teraz ako vidíte na fotke  práve v tento deň tam pozvláčali regále na knihy, ktoré začali ukladať do toho veľkého bieleho stanu naľavo…

Pred planetáriom sú aj slnečné hodiny a slnečný kalendár. A to mi už v uchu znie pesnička od Mariky Gombitovej : “Slnečnýý kalendáár…máš ho v oblokoóch, slnečný kalendaár platí po rokoóch…”

Oproti tomu kalendáru s hodinami stojí takéto zaujímavé zariadenie. Stačí párkrát otočiť tým kolesom a voda strieka do výšky ešte hodnú chvíľu po zastavení kolesa…

Busta  Veľkého Alexandra  na nádvorí knižnice sa díva priamo na  jej vchod. On sa chudák jej otvorenia síce nedožil,ale na jej založení  aj keď nepriamo,ma zásluhu nespochybniteľnú.

Panoramatický pohľad z nádvoria na hlavný vchod a časť budovy knižnice.

Ak sa v duchu pýtate prečo tá stará knižnica vlastne zanikla, tak odpoveď je jednoduchá: kvôli ľudskej hlúposti,chamtivosti a sebeckosti. Všetky tieto vlastnosti totiž mali ľudia, ktorí túto pôvodnú knižnicu zničili. Nestoja mi za to, aby som sa o nich zmieňoval. Mňa zaujal skôr príbeh o znovupostavení tejto novodobej Bibliotéky Alexandrijskej. Tu sa naopak zase stretli ľudia, ktorí neváhali obetovať znovuoživeniu tejto veľkolepej myšlienky svoj čas ,um a peniaze. Všetko sa začalo na sklonku 20. storočia,keď v roku 1972 egyptský profesor histórie Mustafa El Abadi predniesol svoj prejav pred učiteľmi Alexandrijskej univerzity , v ktorom vyzval na znovuobnovenie “matky všetkých knižníc sveta” starovekej Alexandrijskej knižnice , možno ani v tej chvíli netušil že naštartoval jeden z najveľkolepejších projektov v novodobej histórii… O dva roky neskôr, rektor alexandrijskej univerzity podal oficiálny návrh na znovuoživenie starovekej Alexandrijskej knižnice, aby tak nadviazali na slávu starovekého Egypta. Vtedajší egyptský prezident Husní Mubarak túto myšlienku výrazne podporil , pretože videl v tomto projekte šancu odčiniť nešťastie, ktoré postihlo egyptskú ,antickú a nakoniec aj svetovú kultúru tým, že zanikla staroveká knižnica v Alexandrii . Projekt výrazne podporili zahraničné krajiny a UNESCO. V rozsiahlej medzinárodnej pomoci pri výstavbe Alexandrijskej knižnice sa skrýva aj určité  ospravedlnenie za lúpežnícke správanie bývalých koloniálnych mocností voči Egyptu a jeho kultúrnym pamiatkám…
V roku 1989 bol vybraný víťazný projekt na budovu Knižnice od firmy Snohetta Hamza Consortium z Nórska.
S rozpočtom 217 miliónov USD v roku 1995 začala výstavba na mieste pôvodnej knižnice.Táto nová má 11 podlaží a celková ich plocha je 85.405 m2 ,výška budovy je 33 metrov . Pri zahájení prevádzky v roku 2001 bolo ihneď k dispozícii 200.000 kníh s perspektívou do budúcnosti 8 miliónov kníh.

Tak… toľko o najslávnejšej  knižnici sveta… Sadáme do taxíka a pred nami je ďalší cieľ :

Citadela Kajtbaj. /Pre zúrivých milovníkov angličtiny:Citadel of Quaitbay,alebo Fort of Quaitbay./

Táto kamenná stavba ako keby vystrihnutá z nejakej rozprávky, stojí presne na mieste jedného zo starovekých divov sveta-Alexandrijského Majáka na ostrove Faros.

Je to obranná pevnosť postavená Sultánom al-Ashraf Sayf al-Din Qa’it Bay  v roku 1477 . Na jej stavbu bol použitý aj materiál-kamenné bloky zo spomínaného majáka , ktorý bol zničený zemetraseniami postupne v 11. a 14. storočí.Budova pevnosti bola viac krát rekonštruovaná. V roku 1904 dal egyptský kráľ Farouk obnoviť budovu, hlavne jej horné poschodia, ktoré boli zničené ostreľovaním britskými loďami z roku 1882. Po revolúcii v roku 1952 urobili egyptské námorné jednotky z Citadely Námorné múzeum. Najväčšie rekonštrukčné práce sa však urobili až v roku 1984, kedy budova získala vzhľad pretrvávajúci až do dnešných dní…Toľko suché fakty a my si ideme za 40 LE /2€/ na osobu,obzrieť ako to vyzerá vo vnútri.Vchádza sa na nádvorie tadeto…

Toto je pohľad na vchod od pevnosti… cesta medzi vchodom a pevnosťou je lemovaná kanónmi,ktoré sú už dávno po dátume spotreby…

Tú prvú fotografiu Citadely som spravil pri svojej prvej návšteve v septembri 2017,kedy bolo pomerne pekné počasie.Tieto ďalšie už vyzerajú ináč,lebo po celý čas nášho pobytu v Alexandrovom meste sme  mali oblohu zatiahnutú, čo sa odrazilo aj na nižšej atraktivite fotografií…

Nádvorie je pomerne priestranné a zmestí sa naň v pohode celkom slušné množstvo potencionálnych obrancov.

A vo vnútri iba holé steny…. cítili sme sa ako v nejakom obrovskom LEGO zámku…

Na prízemí sa nachádza  mešita…                                                             A na poschodí strieľne…

Jednotlivé schody sú v určitých častiach schodiska  asi dva až tri krát také vysoké ako je bežný štandard, čo však na tejto  fotke  vidno nie je. Tí chudáci vojaci    museli po nich skákať ako terénne kozy…

Chodby,chodby, a ešte raz chodby…

Na poschodí je takáto “studňa”…

Ktorou môžete pozorovať  pohyb na prízemí…

A hneď oproti si môžte pozrieť aj maketu celej pevnosti…

Zamrežovaný výhľad na Alexandriu.

A takto to videli ostreľovači z pevnosti…

Z vonkajších hradieb je naozaj dokonalý výhľad na mesto aj na more.

V diaľke nevidno žiadne nepriateľské lode, tak sa môžme v kľude fotiť…

Krásna citadela ozdobená cimburím… Ak neviete čo je cimburie, tak vedzte, že je to ozubené zakončenie vrcholu hradieb alebo veží, ktoré umožňovalo lepšiu obranu. Z cimburia sa postupom času vyvinuli strieľne, ale ako ozdobný prvok sa cimburie používalo aj naďalej…

Táto panoramatická fotka Alexandrie z hradieb Kajtbaj  je urobená z 19 fotografií, čo je evidentne prehnané množstvo, preto tá fotka vyzerá ako rezanka…

Nášmu dieťaťu učaroval z celej prehliadky iba beh po schodoch, čo pre 20 mesačné dieťa nie je celkom vhodná gymnastika…

Niekedy vás z prehliadky nejakého miesta môže vyhnať dážď, smäd,hlad,hnačka,alebo strážnik. Nás z Alexandrijskej pevnosti vyhnalo naše dieťa, lebo stály beh za ním by už vyčerpal aj trénovaného  Winnetouvho koňa Hatatitlu.

Zmorení jak politik po práci vo fabrike, nastupujeme s úľavou do nášho  taxíka, a žiada sa nám jesť, piť a spať. Náš taxikár nám prikývne, že bude z toho všetko, ale ak chceme ešte niečo vidieť, tak by sme to mali odložiť po 17 hodine, lebo úderom piatej poobede v Alexandrii zatvárajú všetky múzeá a miesta, kvôli ktorým sem chodia turisti ako my. No čo už…napili sme sa vody zo zásob a ideme ďalej…

Veľká mešita Abú El -Abbása Mursího

Pôvodná mešita bola postavená na tomto mieste už v roku 1477. V ďalších rokoch bola niekoľkokrát prestavovaná a opravovaná. Túto súčasnú podobu navrhol až v roku 1929 taliansky architekt Mario Rossi a v roku 1945 bola dokončená. V mešite sa nachádza hrobka šejka  El Mursího Abú Abasa, ktorý žil v Alexandrii 1219-1287.Jedná sa o najväčšiu mešitu v meste a správcom v nej je príbuzný  nášho taxikára. Do vnútra vchádzame každý osobitne… muži idú hlavným vchodom a  ženy vedľajším. Táto mriežka, za ktorou sa škerí Zuzana, rozdeľuje priestor na ženskú a mužskú časť…

Neostávame dlho, lebo máme pred sebou ešte dva ciele. Sadáme do taxíka a ideme kľukatými zaprášenými  uličkami ktoré ako keby predznamenávali to, kam  teraz smerujeme…

Katakomby Kom El Šokafa

Oficiálny názov písaný po anglicky na vstupenke je: Kom El-Shuqafa Monuments a na osobu zaplatíte 60 EGP, čo sú približne 3 eurá. Radosť z návštevy tohoto zaujímavého miesta nám však skalí informácia, že fotografovanie v objekte je zakázané…Skúšam samozrejme vyjednávať, že nepoužijem blesk,ale ujovia na vrátnici sú tvrdí ako asuánska žula a ja spravím jedinú povolenú oficiálnu fotografiu tohto miesta z vrátnice, kde odovzdávam foťák a dostanem miesto neho lístok číslo 37.Verím že by ste nezaspali, keby som to číslo  nenapísal….

Nooo, neviem ako vy, ale ja som sa s nemožnosťou fotiť nezmieril. Naozaj nevidím žiaden dôvod tohto nezmyselného zákazu. Nie sú tam žiadne šperky ani zlato, ani návod na najnovšiu kozmickú technológiu, či nový mikročíp … Ale mám Zuzanu a tá má mobil a ten predsa nie je kémra, čítaj camera, takže čo nie je zakázané, je povolené… Verím že tie tajné fotky vás potešia a vy toto naše tajomstvo nevyzradíte žiadnemu Zahímu Hawásovi…

Na dvore v tých výklenkoch sme skúsili ako nám to fotí…

No celkom slušné foto na mobil…

Pod tou kruhovou strieškou naľavo je vchod do tajomných katakomb…

Schádzame po točitých schodoch do 35 metrovej hĺbky.

Dole na konci schodov je vchod medzi dvomi stĺpmi ako symbolická brána do podsvetia.

Tieto podzemné  priestory boli vyhĺbené v období 1. a 2. storočia nášho letopočtu.Zaujímavé na tých kamenných freskách je, že sa tam mieša egyptský, rímsky a grécky štýl.Sochy  sú v egyptskom štýle s  rímskymi účesmi a odevom a  helenistickými  ornamentmi.

Musím sa vám  ale k niečomu priznať… Ešte ráno, keď sme sadali do taxíka som vôbec netušil, že v meste Alexandria sa nejaké staroveké katakomby nachádzajú…Týmto sa znovu chcem poďakovať Vesmíru,osudu a  Bohu, že nám zoslal taxikára, čo nás sprevádzal týmto zaujímavým mestom…

Celkový priestor pôsobí veľmi zvláštne-priestranne a stiesnene zároveň.

Skutočným dôvodom týchto katakomb sú hrobky , ktoré boli určené nielen ľuďom, ale aj zvieratám – najmä koňom. Hrobky majú celkovo 3 podlažia a sú už teraz prázdne, lebo kamenné rakvy vytiahli von archeológovia a vykrádači hrobiek…niekedy mám dojem, že je to jedno a to isté… Keďže som si to chcel skúsiť ,aké je to byť  objaviteľom,neodolal som a pustil som sa do  odvážneho archeologického prieskumu . Zamieril som doľava, ako sú tie prázdne kóje na obrázku a zišiel som dolu schodmi do posledného tretieho podlažia hrobiek.Tam už to osvetlené nebolo ale predsa sa nebudem báť nejakých vykradnutých hrobov… Iba odrazom slabého svetla zo stien, som sa  matne osvetleným priestorom  zakrádal jak Quasimodo po erotickom salóne…Ukojenie mojej zvedavosti sa však nekonalo,lebo po ďalších piatich krokoch som už stál po členky vo vode… V tej chvíli ma všetka moja odvaha opustila a ja som uháňal naspäť k svojim dievčatám, ktoré ma verne čakali pri egyptsko- grécko-rímskych kamenných komiksoch.

Ešte vám poviem niečo o slávnom objaviteľovi týchto katakomb, ktoré boli schované dlhé stáročia pod nánosom hliny a piesku až do času, keď ním boli v roku pána 1900  objavené….  Nuž teda veľký objaviteľ alexandrijských katakomb  bol somár… Nemyslím tým nejakého hlúpeho človeka, ale bol to v skutočnosti obyčajný somár  so štyrmi nohami a veľkými ušami. Tento miestny Indiana Jones sa premával  po alexandrijských cestách-necestách  a hľadal si niečo pod zub, až kým jedného dňa, neviem presne ktorého v roku 1900, sa pod ním preborila zem rovno do prístupovej šachty a týmto heroickým počinom náš milý novopečený archeológ objavil tento skvost pre ďalšie generácie ľudstva.Niektoré pramene uvádzajú, že sa pod ním preborila zem, keď ťahal vozík. V každom prípade mu vavrín objaviteľa právom prináleží…  Na tomto  poslednom tajnom obrázku vidíte vytiahnuté kamenné rakvy na svetlo božie týmito pracovitými vykrádač… pardón archeológmi…

Končíme prehliadku podzemia aby sme stihli ešte jednu starovekú pamätihodnosť a tou je

Pompejov pilier

Pompejov pilier , označovaný tiež ako Ptolemaiov pilier , stojí na mieste starého chrámu zasvätenému bohu menom Serapis, čiže chrám bol Serapeum. Že ste nikdy o takom bohu nepočuli? No nie je divu, pretože jeho kult trval veľmi krátko a nikdy sa naozaj neujal. Boha Serapisa si totiž vymyslel Ptolemaios I. aby tak spojil egyptskú a grécku mytológiu dohromady. Serapis mal nahradiť Osirisa a byť manželom bohyne Isis. Mal mať vlastnosti aj posvätného býka Apisa a gréckych bohov Dia a Hádesa… Ale keď hodíte do mixéra príliš veľa ingrediencií, tak výsledný produkt má veľa chutí a dokopy žiadnu. To isté sa stalo aj s bohom Serapisom- proste sa neujal.  V roku 391 nášho letopočtu poslal Alexandrijský biskup Teofil I vojsko, aby tento chrám zničilo a na jeho ruinách dal postaviť kláštor venovaný Jánovi Krstiteľovi. Avšak zub času a dejín zničil i túto stavbu. Teraz tam stojí iba stĺp , ktorý bol postavený v roku 297 nášho letopočtu cisárom Diokleciánom aby pripomínal potlačenie vzbury v Alexandrii. Takže ani jeden názov Ptolemaiov či Pompejov nie je správny,/ ten prvý názov mu nesprávne dali križiaci a ten druhý turisti začiatkom 20. storočia/ ale mal by sa volať Diokleciánov pilier. Tak či tak, je to vskutku monumentálny stĺp…Je  vysoký aj so základňou  26,85 metra  a priemer má od 2,30 do 2,70 metra a je vytesaný z jediného kusa červenej asuánskej žuly.Jedná sa o jeden z najväčších monolitických kamenných stĺpov na svete a jeho opracovanie je dokonalé a hladké. Je udivujúce ako také čosi mohli postaviť bez moderných žeriavov a elektrických nástrojov.

Po stranách piliera ležia na podstavcoch 2 sfingy, ktoré ho strážia. Asi si svoju robotu strážcov robia dobre, lebo  tento monument prežil všetky ničivé zemetrasenia,ktoré sa tu stáročiami prehnali  a  dokonca v úplnej pohode prežil  aj ničivé zemetrasenie, ktoré zničilo takmer celú Alexandriu aj slávny maják na ostrove Faros, a stojí si ďalej ako keby sa ho vôbec žiadne  prírodné živly netýkali.

Faktom je, že k pilieru sme prišli 10 minút pred 17-tou hodinou. Museli sme aj tak zaplatiť plné vstupné 60 Le na osobu, čo sú 3 eurá.

V skutočnosti tu z tých pôvodných stavieb veľa nezostalo…iba nejaké základy , úlomky sôch a stĺpov..

Sfingy sa teraz pozerajú na nové bytovky…

A panoráma nakoniec…

V tejto chvíli už je pár minút po 17.hodine a personál netrpezlivo prešľapuje a ukazuje nám na hodinky, nuž chápem…nadreli sa tu chudáci celý deň a sú už iste unavení, veď predávať lístky a pozerať na turistov je predsa drina…

Sadáme do taxíka a náš skvelý sprievodca nás vezie na nábrežie , aby nám ukázal svoju obľúbenú krčmu, lebo som zahlásil, že teraz už jedine bír /čítaj pivo/, pretože ako je všeobecne  známe , hlad je iba prezlečený smäd.A toto je obľúbená Sajídova krčma… Iste vám už doplo, že náš taxikár sa volá Sajíd a my sa odcitáme na gréckom území, pretože majiteľ budovy je Grék a výborná atmosféra vo vnútri tomu aj zodpovedá… Mermaid znamená morská panna a ja som narodený v znamení panny, takže je to dobré znamenie…

Interiér je príjemný, rovnako ako obsluha…

Vychádzame z krčmy a pred nami sa ukázal tento romantický podvečerný pohľad na nábrežie a citadelu…Nestihli sme síce  návštevu starovekého rímskeho amfiteátra,Grécko-Rímskeho múzea,Múzea šperkov, paláca Montaza ktorý bol sídlom egyptskej kráľovskej rodiny a je z neho teraz hotel,či paláca Ras el-Tin v ktorom sú ubytované hlavy pomazané z celého sveta keď prídu na návštevu Alexandrie, mosta Stanley Bridge, a mnoho ďalších zaujímavostí ,ale to si necháme na inokedy…

A tu je náš  taxikár, ktorého nám zoslal vesmír …Volá sa  Sajíd ,žil 15 rokov v Taliansku ,má taliansku manželku a 5 synov.  A vie čo je to život a človečina … Kto chce skvelého sprievodcu a taxikára v jednej osobe, môže sa nám ozvať , / info@myhurghada.info/ radi naňho dáme kontakt …

Po príchode do hotela nás na izbe čakalo toto sladké prekvapenie. Nevieme, či je to tu bežný štandard, alebo si v kuchyni spomenuli, že včera nám zabudli dať na večeru zákusok, v každom prípade nám to padlo veľmi vhod po skutočne náročnom dni…

Počas večere a raňajok sme sa presvedčili, že personál v kuchyni a obsluha reštaurácii sú milí a ochotní ľudia, ktorí vám splnia čo vám vidia na očiach.Rozlúčili sme sa s nimi ako so starými známymi a vyrazili našim približovadlom smerom na 200 km vzdialenú Káhiru. Cesta z Alexandrie vedie priamo cez močiare a jazerá, ktorými je toto mesto obklopené z druhej strany. Zastavujeme na krajnici, aby ste si to mohli pozrieť aj vy…Vidíte v diaľke za tým močiarom Alexandriu?…

že nie???  …tak trochu pootočím objektív…

…tu už je  zväčšenie  na maximum  a zároveň sa týmto pohľadom dnes lúčime s Alexandriou…

Do Káhiry to máme 200 km a v nej nás čaká najväčší kresťanský kostol na Blízkom východe: Kláštor Sv. Šimona garbiara, ktorý je vytesaný do skaly a má kapacitu 20 tisíc ľudí.  O tom si ale  prečítate v nasledujúcom článku…

-Vidieť najstaršie pohrebisko faraónov v Egypte

-Vidieť na vlastné oči 3300 rokov staré hieroglyfy, na ktorých je vyobrazená helikoptéra,tank,lietadlo a podľa niektorých aj stíhačka…

Žiť v Egypte takmer 4 roky a neísť sa na toto pozrieť, už predsa hraničí s ignorantstvom a prokrastináciou, čo je vedecké pomenovanie  lenivosti, resp. chorobného odkladania povinností na neskôr. Aj keď som v prokrastinácii majster, tak mám našťastie aj inú vlastnosť a to je tiež obrovská zvedavosť. A práve vďaka nej, sme si 19. februára roku pána 2018, zabalili saky-paky a sadli do nášho premiestňovadla, aby sme nabrali ten správny smer na vytúžený Abydos….a teda … Jala bina !!!

Vzdialenosť medzi Hurgadou  kde bývame a Abydosom je 325 km. Ak sa pozriete na mapu ,tak je jasné že drvivá väčšina cesty vedie púšťou. Cesty v Egypte sú však naozaj kvalitné…široké diaľnice v púšti a takmer bez áut.Pri meste Safaga odbočujeme do púšte smer na mesto Kena /Qena/ kde je tiež staroveký chrám Dendera, ale o tom v inom článku…

Toto je diaľnica….Cestu , ktorá ide opačným smerom, nie je  vidno, lebo je  niekoľko desiatok metrov mimo…

Ak si však myslíte , že púšť je iba mŕtve miesto  kde je iba piesok a kamene, tak tu je dôkaz  že púšť môže byť aj zelená a plná života, z čoho majú radosť hlavne kozy a ovce beduínov ,čo tu na Sahare žijú už stáročia. Vlaha pre tieto zelené kríky pochádza z hôr, ktoré zachycujú vlhkosť obsiahnutú vo vzduchu , kde sa táto  zráža na skalách po ktorých už ako voda steká k rastlinám…

Medzi mestami Safaga a Kena sa stavia železnica. Takto vyzerá železnica v púšti dokončená…

…a takto nedokončená…

Zhruba po 200 km cesty vidíme v diaľke novopostavené bytovky v meste Kena…

Aká radosť pre dušu vidieť zelenú krajinu po dlhom čase…To naozaj ocení iba ten, čo žije dlhší čas v púšti ako my…

Mesto Kena nás víta tiež  siluetou kresťanského chrámu…

Toto je typický obrázok krajiny pri životodarnom Níle….to sú tie úrodné polia, vďaka ktorým mohla vzniknúť tá najzaujímavejšia civilizácia sveta…

Prechádzame Kenou a zapíname v mobile Dží-pí-es a  verne počúvame múdru tetu, ktorá nás naviguje  dúfame že správnym smerom…Ale  dodržiavať rýchlosť furt treba aj na púšti…

Cestu z Keny do Abydosu  lemuje niekoľko desiatok kilometrov  tento súvislý pás  stromov, čo je naozaj obdivuhodné, pretože ich určite musia polievať…

Oproti týmto stromom stojí okrem iného aj táto impozantná hora, ktorej názvu som sa nedopátral…

Už sme na ceste vyše tri hodiny a nám sa už ozývajú šelmy v našich žalúdkoch, ktoré treba nakŕmiť. My ako skúsení krotitelia vieme, čo na naše žalúdkové tigre  platí…Mačku na rozpálenej plechovej streche podľa receptu Eržiky Tejlorovej by sme možno od hladu už aj  tiež  zjedli, ale úplne nám na tom rozpálenom plechu  postačí kurča s lokšou a zeleninou… Kde sa hrabe Manet s jeho Raňajkami v tráve… my máme Obed v púšti…

Tomu sa povie kontrast….Mať na takej chatrči moderné solárne panely to je fakt pecka !!!

Teta v dží-pí-es nám rozkazuje odbočiť vpravo…a my jej veríme….

Keby ste boli zvedaví na  premiestňovadlo v ktorom sa vezieme, tak vyzerá takto…kto z vás nie je zvedavý, nech naňho nepozerá…

Tentoraz kontrast prírodný…Krásna zeleň /pšenica/  a púšť…V diaľke je hora, popri ktorej pôjdeme a budeme sa tam  môcť kochať smetiskom.

Po pár kilometroch sa po  oboch stranách cesty   začína vkusné smetisko, ale teta v dží-pí es nás presviedča, že ideme dobre… …ale nás už začínajú hryzkať červíky pochybnosti, či ideme správnou cestou…

Po niekoľkých kilometroch červíky prerástli do červov, najmä keď pod nami zmizla asfaltová cesta a my sa trepeme po prašnej ceste cez obrovské nekonečné  smetisko. Mimochodom….Boli ste už niekedy na nejakom egyptskom smetisku? Je to celkom poučná exkurzia, lebo vyhodenú celú ťavu,  hŕby zvieracích  kostí, či hlavy kráv a oviec na bežnom slovenskom smetisku asi nenájdete. Ťava vyhodená  na kope medzi starými haraburdami  by bol pohľad, ktorý väčšina z vás čo toto čítate  asi nikdy nevideli,ale vystúpiť z auta a urobiť v tom smrade fotku sa mi fakt nechcelo, čo teraz trochu ľutujem,ale aspoň touto neexistujúcou fotkou nenaseriem ochrancov a milovníkov zvierat .

Pokračujeme ďalej a ja v duchu ďakujem, že v Európe existuje niečo také, ako sú  kafilérie… Teta v dží-pí es ma už pekne serie a ja sa s ňou začínam hádať, že nás naviguje do ri… nie do Abydosu !!!

Napriek mojej hádke s tou GPS strigou pokračujeme ďalej v ceste a chytá sa  nás už  trochu zúfalstvo, že dožijeme svoj život tu na tejto skládke a nikto sa o našej hrdinskej ceste nedozvie…Avšak asi po 15 kilometroch našej heroickej jazdy egyptským výstavným smetiskom sa cesta konečne stáča smerom , kde tušíme že je Níl a nám svitá nádej, že vchádzame do civilizácie….

Prichádzame síce už do Abydosu, ale  v tejto chvíli to vôbec netušíme, lebo žiadne označenie nikde v tomto záhadnom mestečku nie je…

Asi po dvoch kilometroch motania sa, z mojej strany rezignovaného počúvania, tej elektronickej strigy  čo nás povláčila po odpadovom hospodárstve,ozvalo z dží-pí-es : “Dorazili ste do cieľa”… No teda…to je asi vtip, veď nič nevidno…ale v skutočnosti už bolo potrebné prejsť len asi desať metrov než nám prestala brániť vo výhľade stena posledného domu a ….Chrám faraóna Setiho I  v Abydose máme konečne pred sebou…

Drvivá väčšina fotografií na internete ukazuje tento chrám takmer výlučne z tohto pohľadu. Na základe toho sme si vypracovali mylnú predstavu, že je to kdesi v púšti na romantickom opustenom mieste….

Táto panoramatická fotografia zložená z 11 fotografií ukazuje, že  Chrám stojí obostavaný obytnými budovami a to tak, až to vyzerá  že nebyť plotu, postavia si domy miestni ľudia aj na nádvorí chrámu… Poviem vám, na prvý pohľad sme boli dosť rozčarovaní. Naše romantické predstavy sa vôbec nezhodovali so skutočnosťou, to však ale  neznamená že naše sklamanie trvalo aj ďalej…

Kupujeme lístky každý stojí 40,-LE čo sú cca 2 eurá  a rozľahlé námestie patriace chrámu patrilo v tejto chvíli iba nám…

Vidíte tie tri naklonené roviny na schodoch? To je preto, lebo už starí Egypťania, narozdiel od tých dnešných , mysleli na vozičkárov a aj na ľudí, čo majú  detský kočiar… konkrétne na nás…

Hneď testujem ako sa hore  s tým kočíkom  ide . Nic moc, ale je to lepšie ako po schodoch…

Celkovo ku vchodu vedú troje takýchto schodov … toto je miesta, kde sú jedny za nami a dva  pred nami.

Táák… tretie a posledné schody pred nami a po dôkladnej kontrole lístkov  môžme vojsť do chrámu ,ktorý  bol za čias svojho fungovania  prístupný pre bežných ľudí iba 4 x do roka…

Počas letného , zimného slnovratu a jarnej a jesennej rovnodennosti …

Pred vchodom si ešte Zuzana všimla, že je tu podobný znak ako slovenský dvojkríž  v Denderskom chráme…nuž kto iný by to bol,ako starí Slováci čo tu zanechali túto značku ? Iste  vedeli, že tu raz prídeme……

Ešte pohľady naľavo a napravo pred vchodom…

Hneď  tu pri vchode sa nás ujíma sprievodca Mahmúd. Ponúka nám svoje profesionálne služby za 10 euro  celkom nenásilným spôsobom, takže mu kývnem že áno, a naše  kultúrne obohatenie môže začať…

Mahmúd ako keby vedel, prečo sme tu prišli tak začal hneď zostra:

-Chcete vidieť tú helikoptéru???

-No jasné, veď kvôli tomu sme tu !!!

Načo prejdeme pár krokov a hneď vidíme ten zázrak…

Na tejto fotografii Zuzana stojí rovno pod ním… Má ho presne asi 6 metrov nad hlavou … že ho tam nevidíte?

Tak tu ho teda máte !!!

Vo výške zhruba 8 metrov od zeme sa nachádzajú  tieto záhadné hieroglyfy, ktoré nedajú pokoj vedcom na celom svete. Pýtam sa teda Mahmúda, či vie čo to je. Mahmúd s vážnou tvárou odpovedá, že je to vraj dokopy v tejto kartuši spojené meno faraónov Setiho I a jeho syna Ramzesa II a čistou náhodou vraj toto vzniklo, keď to dal Ramzes II dosekať…. Kukám naňho a hovorím mu: Mahmúd, ale ja tam fakt vidím helikoptéru, lietadlo a tank…Mahmúd sa mi smeje a tvrdí , že to je iba konšpirácia a že to je tak, ako hovorí on egyptológ… Nuž milý Mahmúd ,keď  si ty egyptológ, tak to ním môžem byť aj ja a tiež každý ,kto kuká na ten obrázok. Iste sa všetci zhodneme milí kolegovia, že toto je iste  faraón  Helikopterus  Lietadloslav Tankovič …Lebo keď tvrdím blbosť, tak nech je poriadna…Za tento objav ma iste čaká  Nobelová cena… Ale názor vtáka, čo má hniezdo hneď naľavo od najdiskutovanejších hieroglyfov sveta beriem tiež do úvahy…

No čo poviete, je tam tá helikoptéra a lietadlo ? Lebo ten tank môže byť aj ruka a to vznášadlo dole tiež niečo iné…ale tá helikoptéra vážka asi nebude…

Podľa egyptského proroctva,ktoré napísali na papyrus kňazi z kultu oka boha Hora , pokiaľ niekto  rozlúšti význam týchto symbolov, tak sa začne nový  vek,  Vek  Vodnára a  ľudstvo sa  dostane pri konci ďalšieho cyklu  do stavu mimoriadnych zmien… Tak šup, šup do Abdosu vážení kolegovia egyptológovia, a ideme lúštiť tieto hieroglyfy ako dôchodcovia krížovky zdarma…

Na protiľahlej stene od helikoptéry sa nachádza tento krásny výjav, ktorý už neobsahuje žiadne sporné znaky , takže už verím Mahmúdovi každé slovo…Len škoda že som zabudol čo to vlastne povedal…

Monumentálne stĺpy v egyptských chrámoch sú dychberúce…

No a  tu…….  v hlbinách  tohto nádherného chrámu sme ho zrazu  zbadali…

…………to nádherné ,nebeské nadpozemské svetlo prenikajúce oknom na stene chrámu.

Trochu sme sa naštylizovali do biblickej polohy, ale inak sa pri tom svetle ani nedalo…

Písal som tu  niečo o nejakom rozčarovaní či sklamaní??? Tak beriem späť !!! Lebo to nás veľmi rýchlo prešlo už pri letecko-helikoptérovo-tankových  hieroglyfoch …..No a pri tom svetle nastalo už úplné nadšenie!!!

Bohyňa Nut dáva zjesť svetlo poznania faraónovi Setimu I formou Nílskeho kríža. Príjmať múdrosť formou jedla sa mi zdá veľmi lákavé…

Mám taký pocit že to svetlo poznania by sa zišlo už konečne aj mne… Hoci aj vo forme segedínskeho guľášu.

Na tomto zobrazení bohyňa Nut drží ochranné krídla nad faraónom Ramzesom II. Kamenné reliéfy sú tu  zámerne poškodené, ale o tom píšem nižšie…

Jedna z dvoch  hypostylových hál/stĺpových siení/ nebola síce až taká obrovská, ale napriek tomu impozantná…Farby na stenách boli zachované mimoriadne dobre, zatiaľ najzachovalejšie aké sme  v Egypte videli…

Celkom napravo vidno nášho sprievodcu Mahmúda…a za jeho chrbtom sú…

Tieto 3 svätyne…

Ukážka jednej z nich…

Keď raz vyrastiem, určite budem faraónom…Oni skoro denne dostávali darčeky…Ja iba na Vianoce… a aj to iba vodu po holení a ponožky, ktoré sú te

raz v Egypte nanič…

Máte radi záhady???? Tak jednu pre vás máme: Presne na tomto mieste pocítite energiu…Prílev energie…Cítili sme, ako mobil po pripojení na nabíjačku… Žeby sme si niečo nahovárali? Neviem… Faktom však je, že sme  vyrazili  z Hurgady ráno o 08:45 a domov sme prišli 20:15 hod. Na tachometri 650 km a po návrate sme  necítili   žiadnu únavu… Rozhodne  to bol zaujímavý jav, že sme si tu týmto zázračným spôsobom dobili baterky… Neveríte??? Vyskúšajte !!!

Myslím že už je načase aby som konečne napísal aj historické fakty o tomto mieste…

Abydos je jedno z najstarších miest v Egypte ,bol založený už v neskorom praveku a je najstarším pohrebiskom kráľov a faraónov.  Králi z preddynastického obdobia tu dali vystavať mesto, chrám a svoje hrobky . Na mieste zvanom Um el -Káb  boli   pochovaní  králi prvej a niektorí králi druhej dynastie, čo je to spomínané najstaršie pohrebisko faraónov v Egypte.Neskôr v okolí mesta boli pochovávaní králi a vysokí hodnostári až do 6. dynastie  Chrám, ktorý v Abydose  stojí doteraz pochádza z čias 19 dynastie a bol postavený v rokoch  1290-1279 pred Kristom faraónom Setim I a bol dokončený jeho synom najväčším staviteľom Egypta Ramsesom II .Ten si postavil ešte jeden menší chrám, ktorého zvyšky sa nachádzajú v blízkosti tohto chrámu. Faraón Merneptah neskôr ešte postavil Osirion  v ktorom sa nachádza Osirisov kenotaf, čo znamená symbolický hrob v ktorom nikdy nikto nebol pochovaný. Celý chrám bol zasvätený kultu Boha Osirisa ,alebo Usira /obe verzie sú správne/ ktorý bol patrónom reinkarnácie. Osirion je ale podľa určitých indícií najstaršou stavbou na tomto mieste, pretože v čase keď bol postavený, bol Níl o 10 metrov nižšie ako je teraz, čo zodpovedá približne 9000 rokov pred Kristom.Voda, ktorou je teraz zaplavený o tom vypovedá jednoznačne.Nikto by predsa nepostavil chrám na mieste kde je vody po kolená…

Celkovo starí Egypťania mali radi symboliku a čísla. Chrám vychádzal z čísel 2 a 7 . Dva pylóny 2 nádvoria, 2 stĺpové siene, sedem vchodov a sedem svätýň…Egypťania teda verili, že číslo 7 ukrýva tajomstvo duchovného života.Pylóny,  nádvoria , záhrada a stromy však už teraz neexistujú a  súčasným priečelím je teraz portik s dvanástimi piliermi, ktorý pôvodne tvoril zadnú časť druhého nádvoria.

Tu je jedna zo siedmych svätýň, ktorá je zasvätená práve Osirisovi,resp Usirovi. Dôvod, prečo je Osiris/Usir takto uctievaný a je symbolom reinkarnácie nájdete v tomto príbehu:

Osiris resp.Usir /ďalej len Osiris/ bol  najstarší syn božského páru boha zeme Geba  a bohyne neba Nut. Jeho ďalšími súrodencami boli bohyňa Isis resp.Eset/ďalej len Isis/  tá bola zároveň jeho manželka , boh Seth resp.Sutech/ďalej len Seth/  a bohyňa  Nephtis resp.Nebthet /ďalej len Nephtis/  ktorú si za ženu vzal Seth. V tejto podarenej rodinke evidentne  nemali žiaden problém s incestom ale keďže boli bohovia, tak si to evidentne  mohli dovoliť… Osiris teda ako najstarší syn panoval  v dobách zlatého veku Egypta  a Egypťanov naučil všetkému čo bolo potrebné, aby žili všetci v šťastí a vo svornosti. Osirisov zlý brat Seth sa však zo žiarlivosti na jeho slávu a zároveň aj z túžby po svojej druhej sestre a zároveň Osirisovej žene Isis,  rozhodol brata zabiť a rozsekať na kúsky. Keď hrozný čin vykonal,tak  kúsky jeho tela /bolo ich  presne 14/ rozniesol na všetky  svetové  strany. Osirisova manželka  Isis však Setha odmietla a vydala sa hľadať všetky časti tela svojho muža. Blúdila po svete tak dlho, pokiaľ nezozbierala všetky jeho časti . To sa jej síce čiastočne  podarilo -našla ich 13  spojila ich dohromady a manžela oživila.  Ten pre mužov najdôležitejší kúsok už nájsť ale  nemohla, pretože Osirisov penis hodil Seth do Nílu a tam ho zožrali ryby… Avšak keďže to boli bohovia, tak sa zaobišli aj bez penisu. Isis sa vzniesla v podobe vtáka nad Osirisa a on zo svojej božskej podstaty oplodnil Isis a  z  tejto dokonalej lásky a duchovného splynutia sa narodil ich syn Hor, to je ten,ktorý  je vyobrazovaný na egyptských maľbách   ako boh s hlavou sokola. Keď Hor  dospel , pomstil v krutom súboji svojho otca. Prišiel síce  o oko,ale vyprášil svojho strýka Setha preč z trónu a prevzal vládu nad Egyptom a stal sa ochrancom všetkých faraónov…To oko je teraz  mimo Horovej hlavy ,ale sleduje ďalej celý svet z oblohy… Ak ste postrehli určité podobnosti s istým náboženstvom, kde brat zabije brata , oplodnenie bez pohlavného styku, či božie oko,tak ste vnímali a čítali pozorne…Nuž a práve to Horovo oko sa na nás ešte dnes pozrelo…čítajte ďalej…

Tu na tomto výjave  Isis oživila Osirisa…penis je z reliéfu odstránený…asi ho tam zabudli nenakresliť…

Tu sa Isis ako vták vznáša nad Osirisom a prebieha spojenie bez dotyku…Takže také staroveké sexuálne  Wi-Fi…

Snažíme sa o historickú rekonštrukciu tejto šťastnej udalosti,ale náš sprievodca  Mahmúd sa tvári rozpačito a fotí jednu fotku horšiu ako druhú  takže nabudúce radšej so statívom..

.Keď sme sa dostatočne vyblbli, tak sme prišli do z historického hľadiska najdôležitejšej miestnosti- kde je na ľavej strane  legendárny zoznam 76 faraónov zoradených chronologicky za sebou podľa svojej vlády od prvej do devätnástej dynastie. Je to unikátny dokument,  taký dochovaný kamenný archív,pretože nič také nikde v Egypte neexistuje.Tento zoznam je taký významný, že je často a myslím že aj právom označovaný ako “Rosetská doska egyptskej archeológie”….Ináč…Viete ako sa volá úplne prvý faraón na zozname???  Jeho meno je  Meni a  je to vlastne taký Gagarin medzi faraónmi…Že načo je vám to treba vedieť? Aby ste mohli  machrovať dnes večer v krčme pri pive… No a na tej pravej strane je zase kompletný zoznam bohov starého Egypta…

Možno to vyzerá obyčajne, ale táto chodbička  má nesmiernu historickú cenu. A tento ujo ju  naozaj zodpovedne stráži…

Na tomto obrázku mladý Ramses II v spoločnosti svojho otca Setiho I, ťahá býka za chvost, aby ho obetoval bohom…

Tento chlapík na stene ma zaujal asi najviac… Je to boh rieky Níl zvaný Hapi. Zdanlivo nezaujímavý jeden z množstva staroegyptských bohov , ale dôvod môjho záujmu je jasný… Tento boh muž, je totiž napoly ženou. Môžete si všimnúť, že ma jeden prsník ženský. Je vyobrazovaný aj s veľkým bruchom ako tehotný , čo má symbolizovať úrodnosť Nílu. A informácia čo nám povedal Mahmúd , že je ženou aj dole pod tým bruchom, mi spustila  v hlave sériu erotických fantázií… No chlapi , my dobre vieme že mať medzi nohami vlastnú vagínu môže byť féést zaujímavé….  Teda aspoň na chvíľu ….

Všade na svete nájdeme vandalizmus v rôznych podobách . Tento vyrytý nápis na tele faraóna   pochádzajúci ešte z antických čias ,je ešte  tou najmenej poškodzujúcou formou vyjadrenia vlastnej hlúposti…

Ale už poškodenie tohto reliéfu je  skutočným príkladom neuveriteľnej ľudskej tuposti. Všimnite si, ako chceli dôkladne odtesať postavy . Nohy ruky a hlavne tváre sú zničené asi na polovici všetkých reliéfov v tomto chráme…Na svedomí to majú prví kresťania, ktorí vyobrazenia starých bohov považovali za pohanské… V súčasnosti toto hlúpe barbarstvo prevádzkujú idioti z tzv. islamského štátu a im podobní hlupáci…

Ďalšie ukážky vandalizmu

Tento   reliéf ma veľmi  zaujal . Postavy napravo držia predmet, ktorý sa zhoduje s údajným   izolátorom  tzv.  Denderskej žiarovky vyobrazeného v podzemí chrámu bohyne Hathor  v Dendere pri meste Kena…

V starých egyptských chrámoch nemajú pohyblivé schody, tak sa musíme pohybovať starovekým spôsobom

Vychádzame vonku z chrámu  a pod úrovňou terénu môžme uvidieť niečo, čo kedysi bolo pôvodne zakryté…

Pred nami sa otvára pohľad na Osirion,-chrám boha Osirisa, kde sa nachádza aj už spomínaný Osirisov kenotaf, čiže jeho symbolický hrob.

To zelené tam dolu je voda, ktorá presakuje zospodu už stáročia. Existujú snímky, kde je tam tej vody podstatne viac. Zadajte si slovíčko Osirion do uja Gugľa a on vám to ukáže. V 19. storočí tu postavili archeológovia aj parný stroj s čerpadlom, aby tú vodu odčerpával, ale ako vidíte sila vody je zrejmá. Toto miesto je od Nílu vzdialené 11 km, ale je evidentné, že  spodné vody majú  dosť široký záber. Táto voda  je  dôkaz, že táto stavba nemôže mať iba  3.000 rokov, pretože nikto nepostaví chrám, na mieste, kde siaha  voda zhruba  po pás.Reálne odhady napísané geológmi sú zhruba 11.000 rokov,kedy úroveň rieky Níl bola asi o 2 až 3  metre nižšie.  Táto stavba je určite  omnoho staršia, ako nám to predkladajú “renomovaní” vedci…

Ďalej ako stojíme  nás už nepustia, lebo prístup dolu je momentálne uzavretý…

Vchádzame naspäť dovnútra chrámu , obdivujeme naozaj pôsobivé fresky a nasávame ešte ďalšiu energiu.Naše dieťa to dokáže aj pospiačky…

Vychádzame vonku z chrámu a po pravej strane, ak máme za chrbtom chrám je táto stena… Netvrdili nám kedysi v škole, že starí Egypťania nepoznali koleso???

Na záver našej návštevy ešte niekoľko pohľadov na chrám…

Tento obrázok je presne taký tajomný a romantický ako v mojich predstavách…

Opúšťame územie chrámu a ideme sa pozrieť na ubytovanie, lebo sa pohrávame s myšlienkou prespať tu a ráno spraviť nejaké skvelé fotky z východu slnka… Ideme teda  s majiteľom ubytovacieho zariadenia  pozrieť sa na ten luxus, ako nám ho opísal náš chrámový sprievodca  Mahmúd…normálne že fajf stáár…/čítaj 5 hviezdičiek/ iba za 50 dolárov aj s raňajkami ,ale že sme to my  tak za tú cenu aj s večerou…

No… dorazili sme asi po kilometri pomedzi ošarpané domy po úzkej ceste ktorú môžem nazvať dokonale prašnou a zastavujeme pred jedným z domov…Ešte sme ani nevystúpili a my už vieme že tu iste svoje kosti na noc nezložíme… Ale hráme divadlo ďalej a vstupujeme dovnútra. Je to poschodová vila zariadená lacným nábytkom a kobercami. Nie že by tam bola špina, to nie, ale vieme, kedy človek a dom spolu nenájdu spoločnú vlnu.A to bol ten prípad keď cítime že sme tam cudzí…. Bolo nám úplne jasné, že ten chlapík má skutočnú núdzu o turistov a že tie peniaze potrebuje, ale za také peniaze to rozhodne nestálo a ja som nemal najmenšiu chuť  cenu zjednávať. Pekne sa rozlúčime a ideme sa ešte kuknúť na chrám, ktorý postavil  Ramzes II, resp. na jeho zvyšky…

Oficiálny vchod sme nikde nenašli a tak sa aspoň prestrčím popod ostnaté drôty cez polootvorenú čiernu bránu  a idem k objektu spraviť zopár záberov…Chrám je zavretý a tak aspoň foto cez zatvorené mreže…

Verili by ste tomu, že tento svätostánok ktorý bol tiež venovaný bohovi Osirisovi, patril medzi vôbec najkrajšie chrámy postavené Ramzesom II ? Celá hlavná svätyňa bola z  alabastru , zárubne boli z ružovej a čiernej žuly, a steny boli ozdobené reliéfmi , ktoré boli namaľované jasnými farbami… A iba toto z tej krásy zostalo…

Panoramatická fotka zo strážnej búdky. Jediným strážnikom som tu teraz ja…Napravo vidno bránu zaistenú ostatným drôtom,ktorou som vošiel dovnútra.

V popredí zvyšok starovekej stavby…v pozadí je súčasnosť….

V Abydose stojí ešte jeden hotel, ktorý je naozaj nádherný, /foto nemám/ale je určený iba pre dospelých, takže neostávame  a ideme cez vstupnú bránu Abydosu domov…To je tá, ktorou sme tu neprišli…

Tentoraz už cestou späť nejdeme cez smetisko, ale celkom peknou cestou cez mesto. A aby to nebolo nudné, ideme s policajnou eskortou. Pri odchode nám totiž policajný dôstojník  povedal, že pôjdeme s nimi, aby sme nezablúdili…Hovorím mu po slovensky :  Dobre pán kapitán, my prezidenti sme na to zvyknutí…Dôstojník prikývne, lebo všetci ľudia na svete sú Slováci a ide sa!!!  Je to paráda mať vlastnú ochranku, aj keď nie je pred kým…Prešli sme ako dôležitá delegácia zo Zemplína v Egypte asi 30 km  s policajným sprievodom. Keď sme vystriedali už štvrtých uniformovaných  sprievodcov, /predávali si nás ako štafetu/tak sme prišli konečne až na diaľnicu. Tam sme sa srdečne rozlúčili a ja som konečne mohol ísť rýchlosťou akou som chcel…

Ešte jedna veľmi dôležitá fotka ak  nej  iba takýto krátky príhovor:

Drahí veriaci aj neveriaci. Táto fotografia ktorú som spravil z auta neďaleko Abydosu v Egypte hovorí jasnou rečou:
” My Kresťania a Moslimovia žijeme bok po boku ako bratia, priatelia a hlavne sme Egypťania .A tak názorne ako tieto naše stavby Mešita a Kostol ktoré zdieľajú spoločnú stenu, tak my zdieľame z láskou a úctou našu spoločnú krajinu Egypt. ” Amen…..
Toľko z mojej dnešnej kázne , drahí bratia, sestry, bratranci sesternice, strýkovia a tety.

Šinieme si to po diaľnici domov a zrazu vidím v spätnom zrkadle Horovo oko….

Zastavujem a robím fotky tohto nádherného úkazu…

Ako keby symbolická rozlúčka nás toto Horovo oko sprevádzalo pri odchode z Abydosu, až pokiaľ nezapadlo za obzor…

A čo na záver? Krásny výlet z hlbokými zážitkami a ozajstným uspokojením z návštevy tohoto magického miesta. Aj keď sme Um El Káb,  najstaršie pohrebisko kráľov v Egypte, čo bol jedným z dvoch hlavných dôvodov našej cesty do Abydosu nenavštívili, aj tak sme boli maximálne spokojní. Samozrejme sme sa na to pohrebisko pýtali nášho chrámového sprievodcu Mahmúda, ale  na to vraj potrebujeme zvláštne povolenie z Káhiry, ktoré stojí 500 euro . Ak je  to jeho tvrdenie  pravdivé tak,  ako to ubytovanie pre nás s tými piatimi hviezdičkami , tak také drahé to určite nebude… Prichádzame domov a na tachometri máme 650 km . Celý výlet z Hurgady a nazad trval od 08:45 do 20: 15. Celkom pohoda a my vieme, že sme tam neboli naposledy…

/Fotografie použité v článku sú autorovým výlučným vlastníctvom a ich ďalšie použitie je možné, len s  písomným súhlasom autora/

Je koniec januára a našu myseľ zamestnáva okrem iných starostí aj túžba navštíviť záhadné miesto zvané Údolie tiav.Keď sa pozriete na tieto fotografie ktoré som našiel na internete ako fotografie ” Údolia tiav v Egypte”, tak túto túžbu možno zacítite aj vy, lebo presne kvôli týmto záberom som ja takmer nemohol spať, lebo tak veľmi som to chcel vidieť na vlastné oči. Tieto fotky ma namotali ako hadicu na bubon a ja som len špekuloval ako tam čo najskôr ísť…

Veď kto by nechcel navštíviť miesto, kde sa ťavy doteraz slobodne preháňajú po púšti a ktoré vyzerá takto lákavo a romanticky? Lenže pozor vážení romantici a dobrodruhovia….tieto fotografie sú totiž podvrh a klamstvo !!!!!  Toto  miesto síce existuje, ale nenachádza sa v Egypte,ale v Čade !!! …. Toto sú fotografie z  oázy názvom  Guelta d Archei.

Asi deň pred odchodom som si bezpečne zistil, že tieto fotografie sú falošné,ale navzdory tomuto poznaniu sme na  cestu vyrazili 4. februára 2018, počas najkrutejšej egyptskej zimy, keď vonku bolo iba slabých +23°C . Nič nie je predsa lepšie ,ako overiť si tú skutočnú “skutočnosť” osobne…Naša partia čítala troch dospelých a jedno dieťa . Ten tretí dospelý je náš dobrý priateľ Mohammed z Káhiry, ktorý ide na toto miesto tiež prvý krát v živote, ako my. V Marsa-Alaam, odkiaľ sa naša púť začína, by nás mal čakať certifikovaný sprievodca s džípom.Boli sme dohodnutí na 9:30 a ja som mu niekoľkokrát pripomenul , že máme malé dieťa, tak nech príde presne, aby sme nečakali…

Po príchode do Marsa-Alam si sadáme do milej kaviarničky, kde sa pomedzi stoly prechádzali čierne kozy . Tie však zmizli hneď, ako som vytiahol fotoaparát, tak som ich nestihol zvečniť…Ak sme si doteraz mysleli, že nebudeme čakať, tak náš neprítomný egyptský sprievodca zjavne vyviedol z omylu…Čakali sme…

Po polhodine  volám sprievodcovi: Enta e fén? , čo po egyptsky znamená : Kde si? On sa v telefóne tvári v pohode a hovorí fájf minits… Poznám egyptských fájf minits , poznám aj okrídlený výraz edžipšn tájm /egyptský čas/. Iste poznáte aj vy egyptské príslovie : Vy máte hodinky, my máme čas…

Keď si to k nám so 45 minútovým meškaním náš sprievodca s úsmevom na tvári  dohasí, tak som už napoly nasratý, a napoly zdržanlivý, lebo som nechcel kaziť náladu ani sebe,  ani svojim parťákom. Poklepem si na hodinky , zamračím sa naňho ako Zdeněk Pohlreich na kečup a hovorím mu: Čakáme tu na teba 45 minút!! Máme malé dieťa a ty si v pohode!!! Ten na mňa kukol prekvapene, lebo takú reakciu pre také “malé” zdržanie nečakal  a vysúkal zo seba iba “máľeš”…čo znamená arabsky prepáč… No čo už, predýchali sme to …prepáčili sme v živote už aj horšie veci a tak sme celí prepáčení  nastúpili do auta a poďme ho na výlet …Čakalo nás ďalších 100 km po asfalte a  20 km po púštnych cestách

Ten  ďalší člen výpravy sediaci ,spiaci /pre bratov Čechov: sedící spící/ pri šoférovi, je kuchár. Cítili sme sa ako šľachtici so svojou dvornou suitou…normálne sme išli na výlet so šoférom a kuchárom…ešte komorník nám chýbal…

Cestou sme videli aj nepríjemnú udalosť.Prevrátený kamión s pieskom, ale našťastie sa nikomu nič nestalo a obísť bolo kde…Biznis  s pieskom na Sahare je dobrý kšeft…

Asi po 70 km sme prišli k tejto kamennej stavbe:

V tejto budove, ako sme sa dozvedeli udeľujú povolenie pre vstup do Národného parku a platíme aj poplatok. Mohamed ako Egypťan neplatí nič a my platíme obaja po 40 LE plus 80 LE za džíp. Kurz je cca 1 euro=20 LE

Oproti tejto budove je takáto info tabuľa, tak keby ste išli náhodou okolo, aby ste vedeli že tuto sa vchádza do Údolia tiav…

Máme zaplatené  a v rukách držíme modré povolenie formát A4 ktoré nás oprávňuje vstúpiť na toto chránené územie a nám už nič nebráni vidieť to zázračné územie, kde žijú slobodné ťavy…

A fakt…po prvýkrát vo svojich životoch vidíme stelesnenie ťavej slobody…. “Slobodááá,Libertééé,Égalitééé,Fraternitééé “chcelo sa mi zakričať,tej ťave, ale nie som si istý či vie po francúzsky…

Tak toto je prvá ťava v živote ktorú sme videli , čo nemá žiadneho pána… My sme sa v tom pohľade naozaj  kochali  pane doktore, ale hrdá ťava nejavila o nás záujem , otočila sa zadkom  a tak sme pokračovali v ceste ďalej do púšte.Cestou sme videli ešte jednu malú skupinku tiav ale tú som odfotiť nestihol, lebo než som v tej rýchlosti  zamieril objektív, tak tie slobodné ťavy zmizli za kopcom…

Asi po 10 km sme prišli na vyvýšeninu,  aby sme ako správni turisti urobili fotky, lebo tu je  “Nájs Vjú”… čo v jazyku anglických divokých kmeňov znamená pekný výhľad….

Tak…kukajte…

..a panoráma zo 6 fotografií….všade kde oko dohliadne je iba púšť….

Poviete si že “Iba púšť”…ale ono to má fakt niečo do seba… Naozaj to treba skúsiť… uvidíte a ucítite…

Sadáme do auta a naše zadky poskakujú na tvrdých sedadlách  v džípe ako tenisové loptičky po kurte…

Dokonalá stolová hora… dielo prírody, či človeka?

A táto hora v diaľke zase vyzerá ako korytnačka…/páči sa mi ruský názov čerepacha/. Na to, že  väčšinu fotiek z púšte som robil z idúceho džípu, nevyzerajú až tak roztrasene ako boli naše zadky…

Čerepacha zblízka…

Ale dosť bolo púšte a namiesto obeda, ktorý bol pôvodne naplánovaný v beduínskej osade ešte ďalších 15 km ďalej do púšte , akčne meníme plán a ideme na pobrežie k mangrovníkom…Toť tá výhoda individuálneho výletu.

Prichádzame asi po 30 km do osady El Qulaan, čítaj El Kulan, ktorá sa nachádza asi 380 km južne od Hurgady. Toto je zatiaľ naše najjužnejšie miesto,  ktoré  sme v Egypte navštívili.

El Kulan nás  zaujal aj svojou jedinou ulicou…Domy pri ceste naľavo sú ošarpané,zanenbané a obývané chudobnými ľuďmi.Domy napravo pri ceste sú z dreva, čo je v Egypte  drahý materiál a sú dosť luxusné aj na európske pomery-tie sa totiž prenajímajú turistom na ubytovanie. Presne tam na tejto ulici je vidno, že chudoba sa odohráva iba v hlave. Tí chudobní naľavo by mohli urobiť  sami pre seba zopár akcií ZET a svoje ošarpané kamenné domy by mohli zmeniť na  luxusné sídla takmer zadarmo, ktoré by vyzerali ešte lepšie, ako tie parádne drevené…Stačilo by iba zopár vriec cementu a  vápna, čo tu nie je drahý materiál………Ale…asi už veľa mudrujem….

Zastavujeme…Parkovisko a informačná tabuľa…

Cestou  nás víta takýto vyparádený vyschnutý strom a za ním už začínajú mangrovníky…

Na pláži som vyfotografoval Zuzanu… Hnevala sa, že som ju odfotil s plátenou taškou a kabelkou… mala pravdu. Správni Slováci sa fotia s igelitkou !!!

Ja som bez tašky, ale zato mám v ruke okuľáre…

Či sa vám to páči, alebo nie, ten strom je jednoducho fotogenický…

Tomuto miestu sa hovorí aj “Egyptský Karibik”…už vieme prečo….

Mangrovník je jediný strom, ktorý dokáže bez problémov žiť aj v slanej vode. Jeho sústava koreňov zároveň spevňuje brehy, takže tvorí akúsi prirodzenú hrádzu medzi pevninou a morom..

V plytkej vode tu žije množstvo týchto živočíchov vzdialene podobných hviezdiciam. Pod základným názvom Ophiocoma som našiel iba informáciu, že patria ku kmeňu ostnatokožcov, ktorý zahŕňa morských ježkov , morské uhorky , hviezdice a že tieto sú celkom neškodné …

Neviem ako vám, ale nám už riadne vyhladlo a ideme sa najesť toho, čo nám pripravil náš dvorný kuchár , ktorý dokázal spať celú cestu až sem….  Výhľad z jedálne je nádherný a veríme že bude aj jedlo…

Celý priestor jedálne bol iba pre nás a my sme sa cítili ako naozajstní buržuji…

Aj keď som k nášmu sediacemu a večne spiacemu kuchárovi/ fakt prespal celý výlet/ nemal veľkú dôveru, tak jedlo ktoré nám pripravil bolo naozaj vynikajúce.  Egyptská výletová klasika obsahuje takmer vždy toto : ryža, zapekané zemiaky,grilované kurča, arabský chlieb, tahina a zeleninový šalát… /Kto nepozná egyptskú kuchyňu: Tahina je  pasta z rozomletých sezamových semienok a soli /

Ako som už napísal, jedlo bolo vynikajúce,ale absolútny vrchol gurmánskej rozkoše boli tieto zapekané zemiaky. Jednoducho najlepšie zapekané zemiaky, aké som kedy v Egypte za 4 roky po všelijakých reštauráciách, výletoch, párty či rôznych akciách jedol.Naozaj ….už keď by ste nešli tak ďaleko  kvôli tým slobodným divokým  ťavám, púšti, fotogenickému  stromu , či mangrovníkom…ale kvôli týmto božským  zapečeným zemiakom by sa vám  tam fakt oplatilo ísť…Ak tú božskú ambru teda  chcete skúsiť, tak si pýtajte  toho kuchára čo tak rád spí ….nemám síce jeho fotografiu ani meno…ale podľa  fotky týchto geniálnych zemiakov vám ho určite nájdu …

Po výbornom obede ešte malá prechádzka po dedine  El Kulan…

Tieto asi 8mm veľké kraby sú určite praváci…Pravé klepeto totiž tvorí takmer polovicu ich tela…

V dedine bolo množstvo takýchto mramorových kameňov s krásnym modrým sfarbením… Jedná sa naozaj o prírodnú záležitosť, aj keď na prvý pohľad to vyzeralo ,ako keby boli umelo zafarbené…

Tieto mangrovove bažiny sú  pohľady, ktoré nie sú veľmi typické pre Egypt…

El Kulan je naozaj zvláštne miesto ….Vrelo odporúčame všetkým romantikom…Asi 2 hodiny po obede opúšťame tento zaujímavý kút Egypta, pretože ešte chceme stihnúť jednu zastávku skôr, než zapadne slnko…

Náša zastávka sa volá  pláž Hankorab Beach,ktorá je  vzdialena asi 60km na juh od Marsa Alam.

Okrem piatich zamestnancov pláže, tam boli iba 2 mladé turistky ,my a ináč nikto…dokonalý relax a božský kľud….

Tu by kľudne mohli postaviť aj blázinec. Aj tí najväčší nerváci by sa tu určite upokojili,pretože niet nad prírodné sedatívum vo forme mora,púšte,slnka a vetra

Ešte záverečné foto a ideme domov….

Celkové zhrnutie výletu:Aj keď sme boli nalákaní na tento výlet falošnými fotkami, ktoré som na internete našiel, tak vôbec neľutujeme že sme išli.  To, že sme išli privátne /V.I.P./ bolo to najlepšie, čo sme mohli urobiť. Naozaj sa oplatí priplatiť zopár euro navyše a máte zážitok podľa vlastných predstáv…

Pravda pravdúca však  je,že ak ideš na výlet s ľuďmi  s ktorými si dobre rozumieš, môžeš s nimi ísť  aj na kraj sveta…

Zanzibar…. Exotický ostrov  ktorý je súčasťou Tanzánie a nachádza sa na južnej pologuli tesne pod  rovníkom . Pred mesiacom by nás ani nenapadlo že nás tam čerti odnesú…ale stalo sa a vôbec to neľutujeme. Leteli sme večer 4 hodiny z Káhiry do Maskatu v Ománe, kde sme na spoj do Zanzibaru čakali 8 hodín. Maskat ašpiruje na medzinárodný letecký uzol ako Dubaj, snažia sa teda, ale o pohodlí na tomto letisku môžete iba snívať. My sme si to vyriešili po svojom, normálne sme si ustlali na zemi a relaxovali. 

Letisko má Non-Stop otvorené kaviarne a reštaurácie,a keďže 8 hodín je dosť dlhá doba tak som šiel kúpiť do jednej kaviarne čaj….Hav mač ?, pýtam sa aziata , ktorý mi predával čaj ….3 dolars, hovorí spokojný aziatík a natŕča ruku…no nie že by som bol až taký držgroš, ale vidí sa mi to veľa za 2 deci horúcej vody a vrecko čaju..No čo už, zaplatím mu, ale červík pochybnosti vo mne vŕta…neoklamal ma ten šikmooký junák? Idem teda do konkurencie a pýtam  sa :  Hav mač van tí ? Odpoveď: 1,50 dolar….Ufff nasratý som…Posielam teda Zuzanu k tomu prvému stánku, nech sa ho preventívne spýta koľko stojí čaj, možno sa v ňom svedomie pohne a žene povie už normálnu cenu… Nepohlo…pre Zuzanu čaj  stojí už 4 doláre…Zdá sa že s pribúdajúcim časom sa úmerne zvyšuje aj cena v tejto čarovnej kaviarničke. Pre ďalších cestovateľov mám tu teda varovanie pred extra šikovnými  rýchlopodnikateľmi, ktorí sú samozrejme iba zamestnanci, ale svoju cenotvorbu ovládajú znamenite. Tu je foto, tomuto stánku v Ománskom Maskate na letisku sa vyhnite oblúkom:

Naše dieťa nám naznačuje, že toho čakania na letisku má už dosť :

Konečne nám už naša 8 hodinová “šichta” na letisku v Ománe končí a my nastupujeme do lietadla a dža!!! Smer Zanzibar !!! Po piatich hodinách letu natlačení v lietadle ako sardinky konečne pristávame v hmle, vetre a daždi na tropickom Zanzibare…

1.Deň 

Letisko na Zanzibare nás víta dažďom a hmlou, trochu šok hlavne pre európanov, ktorí majú Afriku zafixovanú ako vždy slnečnú krajinu. Autobus ktorý si pamätá ešte časy Gustáva Husáka  nás doviezol pred letiskovú budovu a my vstupujeme do odbavovacej haly… Letisková hala na Zanzibare je o dosť výraznejšie horšia, ako autobusová stanica vo Vranove nad Topľou. /Nič proci vam Vranovčaňe, šak pišem že sce ľepše/.

V príletovej časti nás už čakajú uniformovaní ujovia a ukazujú, že máme vypísať kartičky na víza…pre istotu každý 2… jedna veľkosť A4, druhá A6 . Vízum stojí 50 dolárov na osobu.Zahučíme teda 150 dolárov a ideme k okienku  kde je na počítači kamera, ktorá nám urobí umelecký portrét čo bude zdobiť naše vstupné víza.Berú nám  aj odtlačky prstov, a po 30 minútach konečne sadáme do taxíka, ktorý nám za 40 dolárov poslali z hotela…

Celí šťastní, že sme konečne na vytúženom ostrove, sa vezieme do nášho dovolenkového domova:

Hotel sme si vybrali sami a myslím, že spĺňal naše predstavy…a počasie? V ten deň bolo presne 364 dní, čo sme zažili dážď. Takže jeden deň pred ročným výročím sme si padajúcu vodu z neba užívali znovu…Naša malá dcéra videla dážď prvýkrát v živote práve tam:

Hneď prvý deň nám na 4 hodiny v hoteli vypadla elektrina aj voda…no výborne nám to začína, ešte že neprestávalo pršať…

Neskoro poobede sa však počasie umúdrilo, elektrina nabehla a konečne vyšlo slnko a zároveň aj bičbojs, /čítaj beach boys/, ktorí boli ako keby vystrihnutí veksláci z filmu Bony a klid. Všimnite si ten ich postoj – či je to Praha, New York, Hurgada,Zanzibar,- ako keby ich na celom šírom svete jedna mater mala…Všade sú úplne rovnakí …

Vrhli sa na nás ako vlk na Karkulku a začali nám ponúkať výlety ako o dušu… Ale to netušili, že narazili na kolegu z brandže …Po chvíli prišla k nám kópia Boba Marleyho a povedala nám , že sa volá Jaja / nech vás vy anglikánci ani nenapadne toto čítať ako džadža/ a že má najlepšiu ponuku na svete a určite aj na ostrove…Avšak tak  či tak,každý výlet stál 100 dolárov pre dvoch. Keď videl , že veľmi nepochodí, tak chcel zavrieť svoj fascikel, tak som si všimol, že ako úplne posledné ponúka autá do prenájmu… Vzal som mu to z ruky a ukazujem mu na autá, že koľko chce na deň… 40 dolárov, odpovedá Bob…hmmm nooo dobre, hovorím mu, ale ak zoberiem na viac dní dáš lepšiu cenu?…Neochotne prikývol a ja som mu ponúkol rovných 200 dolárov za 7 dní…buď to ,alebo ďakujeme…. Rýchle súhlasil a potom sa pýta : a koľko je to vlastne na deň? ….je to 28,50, ale máš hneď 200 dolárov naraz- hádžem s nádejou  do placu novú burzovú kalkuláciu…Dobre,odpovedá Jaja zvaný Bob ale + 50 dolárov depozit…. O.K. Jaja, hovorím mu a rýchlo si s ním ťapnem, aby si to náhodou nerozmyslel …A tak naše putovanie po  Zanzibare  môže začať…

2.Deň.   Cesta na sever a západ – pláže Nungwi a Kendwa.

Na Zanzibare sa jazdí vľavo !!! Ak k tomu pridám auto s automatickou prevodovkou, na ktorú nie som tiež zvyknutý, tak  prvý deň som šoféroval asi ako cvičená opica na golfovom vozíku…

Ďalšiu vec, ktorú sme ako rozmaznaní europejci podcenili  bola, že sme sa spoliehali na označenie ciest a vybrali sme sa na cestu bez GPS , lebo sme boli leniví kúpiť si miestnu SIM  kartu a internet. Veď čo…je to ostrov tu nie je kde zablúdiť… Ha!  To nepoznáte Zanzibar !!!

Ráno sme sa teda najedli a vychystali na výlet. Ešte som si robil srandu, že ideme ako kedysi v 70-tych rokoch minulého storočia z Humenného na véééľky výlet do “Tatroch” a už len rezne s chlebom a embéčka nám chýbajú…

Sedíme v aute a ja si v duchu opakujem: vľavo, drž sa vľavo…lebo ten anglický patent ľavého jazdenia je proti prírode….kto to kedy videl ľavou rukou chytať koleno spolujazdkyne ?

Cesta je na začiatku v pohode a úplne mi pripomínala Slovensko, konkrétne cestu zo Zemplínskej Šíravy do Jovsy, kto mi neverí, nech sa tam ide pozrieť aha:

Asi po pol hodine jazdy, kedy striedavo zastavujem a fotím,  sme prišli do nejakej dediny na  rázcestie :

Zanzibar hlavné mesto máme v pláne neskôr , tak kto by odolal neísť do Mkokotoni? Hlavne keď je to po ceste… Cestou sme už minuli slovenské cestné pohľady a ukázali sa nám už tie pravé zanzibarské, aj s miestnou školou v dedine Pwani Mchangani, ktorá sa nachádza na východnom pobreží .Ale teraz keď to píšem a  kukám do mapy , vôbec netuším ako sme sa tam dostali, keď sme šli úplne opačným smerom …Som z toho teraz nejaký  Mkokotoni…

Pláž Pwani Mchangani je na východnom pobreží a je krásna,malebná a čarovná….

Malé stretnutie dvoch svetov…

Striedavo je zamračené, sem tam poprší a ukáže sa slnko…také aprílové počasie…Sadáme do nášho samochodu a mierime na sever…Je šťastie že máme práve takéto terénne auto, ale to oceníme neskôr…

Cestou míňame jednu z množstva škôl, ktoré sú na Zanzibare v každej trochu väčšej dedine. Rovnošaty dievčat pripomínajú mníšske hábity…

Prichádzame na najsevernejší cíp ostrova Zanzibar, na časť ktorá sa volá Nungwi…Fakt je, že zanzibarskejšie to už ani nemôže byť.Veď posúďte sami :

Na pláži bol aj stánok s mušľami…ale akými !!!!!

Tak tieto mušle boli najkrajšie aké sme kedy videli. Odolali sme však lákavej ponuke, pretože naťahovať sa potom na letisku s colníkmi nepatrí medzi naše vyhľadávané  zážitky…ale sú také nádherné a obrovské…viete si predstaviť aký gigantický slimák žil vo vnútri? Toto radšej Francúzom ukazovať nebudem….

Neviem ako vám…ale nám nejako vyhladlo… Ešte že je reštaurácia hneď na pláži…Tá veľká strecha v strede je reštaurácia , tá malá strecha  naľavo je vchod do Nungwi Mnarani Aquarium. To sme ale svojou návštevou nepoctili, lebo sme dali prednosť svojim nízkym pudom a napchali sme sa radšej v reštaurácii špagetami… Ceny boli na Zanzibar celkom v pohode. Jedna porcia špagiet stála asi 6 euro, len tie porcie dávajú všade také malé…alebo my  tak veľa žerieme?

Podlaha v tejto  reštaurácii je jednoducho dokonalá…

Siesta pri planéte Zem…

Táto pláž je síce pekná a fotogenická…ale na kúpanie s deckom nie veľmi vhodná…Pýtam sa miestneho kolegu šoféra, kde je tu nejaká lepšia pláž na kúpanie…Choďte na západné pobrežie a hľadajte pláž Kendwa, tam je to vraj TOP, hovorí nám náš nový plážový informátor….

Ideme teda smer pláž Kendwa…Je to naozaj iba zopár kilometrov a sme tam…teda na odbočke k pláži . Odbočujeme z hlavnej cesty a po rozbitej poľnej ceste ideme  k tej populárnej pláži..asi po 2 kilometroch statočného natriasania prídeme na túto honosnú strít /čítaj street/ kde na  moju neskrývanú radosť nájdeme obchod s alkoholom. To sú tie prvé schody vľavo…

Kupujeme rum 1 L Captain Morgan za 28 euro  a originál tanzánijske pivo,v cenách približne 2 euro za kus, ktoré svojou chuťou strčí do vrecka všetky tie hnusné europatoky, ktoré nebudem z bezpečnostných dôvodov menovať…

Tu je malá ukážka skutočne skvelého piva z Tanzánie:

Ostrov Zanzibar je v plnej väčšine moslimský, podľa štatistiky až 97% , zvyšok sú kresťania. Ale celkovo v  Tanzánii  je to ale všetko na tretiny ako v hokeji 35% moslimov,35% kresťanov,30% pôvodného afrického náboženstva. V tejto krajine našťastie nie sú žiadne náboženské konflikty a všetci sa navzájom rešpektujú a pekne spolunažívajú…V bežných obchodoch ale alkohol nenájdete, iba v takýchto špecializovaných..No nie je to nič nezvyčajné, aj v takej Škandinávii je to úplne bežný jav…

Ale ideme už na pláž a ja na drzovku parkujem pri jednom z rozostavaných domov najbližšie k pláži, ako sa len dá…

A toto je teda tá slávna Kendwa:

No nie žeby som vás chcel veľmi ovplyvňovať,ale…pláž Kendwa je široká a veľká , s jemným bielym pieskom ,hotelmi a obchodíkmi, predavačmi všetkého čo práve nepotrebujete, pláž je s pomerne priaznivým uhlom zvažujúcim sa hlbšie do mora, čo je oproti východnej pláži výhoda v tom ,že ak príde odliv tak vám more neujde 200-300 metrov od vášho lehátka…ALE… to ALE tam je…jednoducho nám tá pláž  prišla bez iskry, bez toho fluida, čo poskytuje práve Zanzibar, jednoducho povedané taká turisticky STERILNÁ…žiadne palmy nablízku, ak nepočítam tú časť napravo kde sú stromy, ale skôr mi to tam pripomína pláž   na Domaši. Nepodceňujem Domašu , ale to som sa nemusel trepať kvôli podobnej pláži na Zanzibar…A iba tak zo srandy som sa prešiel po okolí, že kuknem nejakú zaujímavú  reštauráciu… No ešte šťastie, že sme pred chvíľou jedli. V obchodíkoch na pláži si môžem kúpiť jedine tie hnusné Springles, ktoré chutia ako vyprážaný papierový kartón a ináč sú tu iba reštaurácie patriace hotelom…Žeby sme tu nabudúce prišli s chlebom a paštékou ?

Ale rozhodne to nebola strata času že sme tú pláž navštívili, aspoň môžeme porovnávať…Pridávam ešte zopár fotiek:

Všade prítomní masajskí mládenci dodávajú miestnym plážam nádherný kolorit…

Nekúpiť si šatku,alebo šaty s nápisom Hakuna Matata, čo je hlavným mottom ostrova Zanzibar, by bol ťažký hriech…No nekúpte to !!!Hakuna Matata,dajte nám rovno dve !!!

Hakuna Matata znamená po svahilsky “Žiaden problém” A toto slovné spojenie už používame na Zanzibare častejšie ako oukej…

Po 3 hodinách strávených na pláži, ideme domov…Celkovo vzaté, dobre tam bolo ísť sa pozrieť, malo to tiež svoju krásu,ale bývať  pri tejto pláži v nejakom hoteli by som  rozhodne nechcel…

Cestou naspäť sme  po asi 20 km jazdy po hlavnej ceste ,odbočili na nejakú cestu ktorá bola rovná ako čerstvo poorané  pole. Pri rýchlosti 25 km sa nám zdalo, že domov dôjdeme až ráno…No čo už…. aspoň nám tú cestu asi po 10 km jazdy  občerstvil  policajt, ktorý sa zjavne nudil a bol celý šťastný že to teraz tým bledým tváram môže ukázať….  Chcel nám dať pokutu za to že nemáme zapnuté bezpečnostné pásy a že Zuzana s Evou sedia vpredu. Keď som  z auta vyliezol v plavkách a tričku, skoro mu zabehlo…len sa zmohol na to že na mňa ukázal a povedal :  Tu je zakázané takto chodiť v plavkách mimo pláž!!!…Ja som však iba vzal do ruky mapu, ukazoval som v nej  prstom a  opýtal som sa ho po slovensky: ideme dobre  sem na Uroa?  Ten bol chudák z toho  zmätený ako major Terazky … Chcel odo mňa aby som s ním  išiel na policajnú stanicu,ale  ja som stále mlel  po slovensky svoje: Ideme dobre sem na Uroa? …. s nádejou a prihlúplym výrazom som sa na neho usmieval…hral som dokonalého turistického dilina a ten neborák policajt vidiac, že  tak ľahko nezoženie slovensko-svahilského tlmočníka,  už  po 10 minútach môjho hereckého výkonu rezignoval… Mávol rukou a povedal : Gou…A ja som len tak  pre istotu hodil znova do placu moju vetu: Ideme dobre na Uroa?..  Ten už nevydržal a povedal Get lost ! /Vypadni!/ čo bolo  v tomto prípade pre mňa  očakávané zaželanie šťastnej cesty…Ja som mu pekne od srdca zamával a rýchlo vypadol aby som ho nenasral ešte viac.. Tento deň bol pre nás najdlhším počas celého pobytu, lebo sme sa dotrmácali do hotela asi okolo ôsmej večer obkľukami, a tými najnemožnejšími cestami aké sme našli….Ešte že sme mali ten rum ….

3. Deň.  Smer juh , cieľ juhovýchodná časť ostrova, pláž Paje…

Ráno sme sa zobudili mierne unavení a na  cestu sme sa vydali až poobede. Cestou sme míňali lúky a obrobené polia s miestami čiernou zemou ako na Ukrajine, len  tie stromy jasne ukazovali  že je to tropická krajina…

V južnej časti ostrova sa nachádzajú dva lesy: Jozani a Muyuni. Ešte cestou pred nimi sme zbadali  tabuľu Butterfly farming…Farma na  motýle? To teda musíme vidieť….

Bolo zatvorené…Pomotali sme sa teda po okolí a okrem jedného malého  insektária ktoré bolo prázdne, tam nebolo vôbec nič,tak sme sa museli uspokojiť aspoň s nástenkou s “úhľadne” pripnutými obrázkami, podobne ako v tomto článku, pretože  tvorca tohto “geniálneho” programu WordPress, v ktorom je napísaná celá táto stránka asi žije vo vyhnanstve na tejto farme, kde určite robí nástenkára …

Avšak namiesto motýľov sa na nás vyrojili miestne  deti a zvedavo si začali obzerať naše mtoto… /vo svahilčine to znamená  dieťa/

Toto blízke stretnutie ľudského druhu prebehlo bez konfliktov a celkom zábavne. Deti na nás radostne vykrikovali Džambo !!!,Džambo!!!  Čo znamená Ahoj  a ten najsmelší chlapec z dediny sa pustil  do mimickej komunikácie , ako rodený klaun… Mal úspech… naše mtoto sa smialo a všetky miestne vatoto  tiež…

Deti sú na celom svete rovnaké, aj keď žijú v rôznych kultúrach … tam nebolo treba  slov…

Cestou ďalej sme prechádzali okrajom lesa Jozani, kde sa nachádza rezervácia opíc….vyhol som sa slovnému spojeniu opičia rezervácia z obavy, že mi vypadne na začiatku písmeno “o”.

Povedzte, kde na svete by ste našli takú značku ,ktorá  v doslovnom zmysle znamená: Choď pomaly,lebo  tadiaľto prechádzajú opice, čo sa volajú Colobus. Mimochodom tento Red Colobus , latinský názov  je Procolobus kirkii , po slovensky Guaréza červená ,je  endemický druh  opice žijúcej  iba na Zanzibare. Táto opica je na zozname veľmi ohrozených druhov, pretože ich populácia nedosahuje ani 2000 jedincov…Faktom je, že sa mi z nich podarili iba dve veľmi nekvalitné fotky ktoré radšej neuverejním. Možno dobré  foto týchto  krásavíc bude snáď niekedy pri ďalšej návšteve tohto tropického ostrova…

Na, a tu ho máš… tak som sa vyhýbal kontroverzným slovám, až ma jedno našlo na tabuli v rezervácii…

Baobaby sú obrovské stromy a  vzbudzujú rešpekt…

Tak…  a  táto dolná fotka dokumentuje jednu veľmi dôležitú vec…Nazval som ju koridor slobody…Totiž na Zanzibare platí zákon, že pláže patria všetkým a prístup na pláže nesmie byť zablokovaný pre nikoho…Ak sa stretávajú ploty dvoch hotelov, tak  musí byť medzi nimi dostatočný priestor aby sa ľudia mohli dostať na pláž. Veľmi sympatický a múdry zákon!!! Je predsa nezmysel, aby niekto vlastnil more, pláže,pitnú vodu či lesy…To všetko tu bolo pred ľuďmi a bude aj po ľuďoch…Ten Zanzibar  začínam milovať….

Prichádzame na pláž….pekná s bielym pieskom, široká ako bulvár a nekonečne dlhá… ale už sa stmieva a pre dnešok stačilo. Cestu naspäť do hotela sme si trochu skrze neoznačenosť ciest predĺžili a vôbec sme nepochybovali, že potrebujeme konečne kúpiť miestnu kartu a internet. Takto sa motať po tých neoznačených cestách je ,/ Jak še u nas na vichodze hutori : “Jak maďar po kenderici”/ predsa len strata času…

4. Deň.  Návšteva hlavného mesta Zanzibaru , Zanzibar Town…

Od nás z pláže Uroa z východného pobrežia je hlavné mesto vzdialené asi 45 km. Takže po necelej hodinke jazdy prichádzame ako správni východniari z  východu Zanzibaru do miestnej Bratislavy , čo sa volá ako celý ostrov tiež Zanzibar …  Mimochodom vraj správny názov ostrova Zanzibar je Unguja, ale ten používa snáď iba miestny Ungujský jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra…

Zábavný lunapark bol prvý, čo nás v hlavnom meste privítal. Fotografie sme robili počas jazdy, ale ako dokumentárne fotky snáď postačia…

Dosť ošarpané bytovky na to, že sme v takom raji…

Ale tu to vyzerá celkom slušne…

V tejto ľudovej banke /foto vľavo/si chceme zmeniť peniaze na miestnu menu tanzánijský šiling, ale je nedeľa a banka je zatvorená, aj keď má otvorené dvere. Pracovník bezpečnostnej služby nás dnu nepustí, jednoducho banka nemení peniaze. Nevieme či preto že je nedeľa, alebo nemení nikdy…no nevadí ,aspoň si poobzeráme  pekné budovy s koloniálnou architektúrou…

Len pre porovnanie, ako nosí moja žena a jej zanzibarská konkurencia svoje mtoto v zajde…Neviete čo je zajda? a poznáte ten Východoslovenský hit: Veš ti zajdu i ja zajdu pujdzeme do mľina…?

Prišli sme na miestny trh s úzkymi uličkami so všetkým možným, aj s otvorenou zmenárňou, kde meníme peniaze… Čerstvo upražená podzemnica olejná-čiže búrske oriešky- je neodolateľná, ale my sme odolali lebo toto máme aj v Egypte…

Tak toto-kukni obrázky dole- si ale ujsť nenecháme!!! Kokosová voda z čerstvých kokosov priamo na ulici…. Super chuť! Kokosová voda je bohatým zdrojom draslíka a vitamínu B a C . Celkom chutná na to, že je   najlepším elektrolytom , ktorý sa vo voľnej prírode vyskytuje…takže ak bude treba nakopnúť v aute baterky, tak len stačí vyliezť na najbližšiu palmu…

Chlapík šikovne vyrobí z boku orecha improvizovanú lyžičku a ty môžeš po vypití vody vyjesť tou lyžičkou jemnú kokosovú dužinu zvanú kopra. Kopra je biela mäsitá dužina, z ktorej sa vyrába kokosový olej a kokosové maslo.Celkovo tento kokosový orech je taký zázrak. Okrem toho sa z neho vyrába kokos strúhaný, kokosová múka , ktorá je základom obživy veľkého množstva populácie, kokosové mlieko, kokosová smotana a kokosový cukor. Z kvaseného kokosového mlieka sa vyrába liehovina, ktorá sa volá Arak.Z vláknitej vrchnej  vrstvy orecha sa pletú rohože , vrecia a spriadajú sa z nej tiež motúzy. Zo škrupín sa vyrábajú kvetináče a dekoračné predmety.Široké možnosti použitia má kokosový orech aj v kozmetike. Listy z palmy sa používajú ako strešná krytina….. Toľko krátka reklama na kokosové palmy. Dúfam že po prečítaní týchto údajov si na záhrade posadíte vlastnú kokosovú palmu ešte túto sobotu. Na prvú úrodu si počkáte ale 7 rokov a teplota okolia nesmie klesnúť nikdy pod +18°C. Celkom nenáročné, čo poviete?

Po absolvovaní túry po týchto uličkách meníme miesto a prichádzame na krytú tržnicu…

Je tu možnosť kúpiť si čerstvé ryby,zeleninu,ovocie…

Nás hlavne  zaujali banány…Na jednej fotke vidno hneď tri typy : obyčajné, ktoré kúpite všade, červené, a veľké banány určené na varenie, ktoré sme videli prvý krát v živote.Tie veľké sa  nejedia za surova, sú dobré len tepelne spracované…

Tie banány sú naozaj veľké !!!

Zanzibar je ostrov korenín a najslávnejšia je zanzibarská vanilka… Doteraz mi to hlava neberie, prečo sme si ju tam nekúpili…

Sušené chobotnice…Dúfam, že nikdy taký hladný nebudem, aby som ich musel niekedy jesť…

Najrozšírenejšími obchodmi na celom ostrove sú z nám neznámych príčin obchody s domácimi potrebami…Nie som si celkom istý, či v miestnych dedinách vedia čo to je splachovací záchod. Ale kefy naň si môžete kúpiť vo farbách akú len chcete.

Ďalšie pohľady z tržnice…

Po takomto koreni mandragory by s radosťou určite chňapol  aj Harry Potter..

A ešte malá lahôdka pre veterinárnu a potravinársku inšpekciu:Predaj hydiny. Chladničky ani ľad sa tu nepoužívajú.

Vedeli sme, že v hlavnom meste nachádza aj legendárny trh otrokov, ale nejako nás tam neťahalo. Priznám aj bez mučenia, že sme chceli nájsť nejaký supermarket kde by sme si kúpili niečo pod zub…Ale nedarilo sa nám ho nájsť. Zastavili sme teda potom autom v jednom obchodíku a pýtali sme sa kde nájdeme náš vysnený super obchod… Ten na nás vyvalil oči, že čo to chceme…také tu nie je…My rozmaznaní Európania sme vtedy pochopili,že rozmaznaní naozaj sme. Na celom Zanzibare totiž žiaden Supermarket  aký by ste čakali  NIE JE …!

SIM kartu a internet sme si tam nakoniec nekúpili, pretože sme čítali o Zanzibare čo píšu niektorí “cestovatelia” na internete a príliš tomu veríme :  že vraj SIM karta je zadarmo a platí sa iba za bajty…Klamstvo!!! Karta stojí 3 doláre a bajty si k tomu dokupuješ navyše. Ale my sme si povedali že sa okrádať nedáme a  teda principiálne sme kartu kúpiť odmietli. Tým sme sa však pasovali za úplných blbcov, pretože sme sa z hlavného mesta nevedeli bez GPS vymotať. Darmo sme ukazovali mapu domorodcom, aby nám ukázali kde sme…oni tej mape rozumeli tak, ako my po svahilsky … Nakoniec sme ale  našli dobrého človeka na motorke, ktorý nás  láskavo z mesta vyviedol. Vďaka ti neznámy dobrodinec, pretože bez teba by sme sa tam motali doteraz…

Cesta domov už bola úplne v pohode a nám bolo v tej chvíli úplne jedno že sme nenavštívili ani dom Fredyho Mercuryho, ktorý sa tu narodil, lebo sme sa už viac tešili na pláž a more…

5. Deň.  Východné pobrežie krátky výlet na Pongwe

Dnes ideme na Pongwe. Cestou kupujeme SIM kartu a 5 Gigabajtov k tomu… platíme dokopy  8 euro. Na tých pár kilometrov čo dnes absolvujeme GPS  nepotrebujeme, ale máme ešte 3 dni s autom pre sebou a GPS sa tu naozaj zíde…

Pobrežie je lemované mangrovníkmi. Mangrovník je strom, ktorý je schopný žiť v aj slanej vode. Systém jeho koreňov   dokáže spevniť pôdu a zabrániť tak erózii.Je to vlastne taký  prírodný spôsob ochrany pobrežia.

Úchvatné pláže Zanzibaru:

Toto nás z diaľky zaujalo…

A takto to vyzerá trochu viac  zblízka…

A takto vo vnútri…Na “recepcii”  nás privítal tento masajský fešák. Čo nás ale zarazilo, bolo to vysoké odporúčanie , až 8,4 bodov z celkovo 10 možných,od Booking.com , pretože  tento rozostavaný hotel mal do dokončenia poriadne ďaleko… Nikdy som Booking nepovažoval sa serióznu firmu a tu je to len ďalší dôkaz toho, že som sa nemýlil.

Rozvalených oddychujúcich robotníkov a nedorobené časti som nefotil, ale to vypité pivo v strede spoločenskej miestnosti hotela sa mi páčilo…

 Ale po dokončení stavebných prác ,to pekný hotel asi bude…

Piesok tam vyzerá úplne ako sneh…

Blízke stretnutie detského druhu druhá časť…Mtoto a vatoto…

Niektoré miestne deti sa pred fotoaparátom  predvádzali rady…

Iné sa schovávali…

Ešte sa pokocháme západom slnka na východnom pobreží a hajde na hotel !

6. Deň.  Cesta na juhovýchod pláž Pingwe, Reštaurácia The Rock

Byť 2 týždne na Zanzibare a nenavštíviť reštauráciu The Rock, by bolo ťažkým hriechom nielen turistickým ale aj gastronomickým. Keď som pred pár rokmi videl obrázok tejto reštaurácie na internete, nenapadlo ma vtedy  že raz v nej budem aj jesť…

A takto to vyzerá vo vnútri…

Terasa …

Podávajú tam  šalát z chobotnice …chobotnica bola  najlepšia akú sme kedy v živote jedli . Je to vlastne predjedlo a množstvo zodpovedá typu jedla…Cena 17 USD…

Hlavné jedlá stáli 19 USD každé, ale s množstvom to zjavne neprehnali…Špagety s kari omáčkou a plodmi mora…

Noky boli tiež výborné, ale to množstvo čo nám dali na tanier by nestačil ani priemernému anorektikovi…

Všetky jedlá som odfotil tak, ako nám ich priniesli…Vrátane dezertov…Flambovaný ananás so zmrzlinou a zanzibarskou vanilkou bol  vynikajúci a tiramisu vcelku podarené…

Celý deň sme strávili na tejto úžasnej pláži s bielym pieskom jemným ako modelárska sadra a rozprávkovým výhľadom na tú krásnu skalu s reštauráciou…

Ešte pohľad z parkoviska na tú krásnu scenériu…

Cestu domov nám spríjemňovala skvelá tanzánijská hudba z autorádia, do ktorej som sa  zamiloval na prvý posluch. Moje nadšenie pre túto hudbu sa vystupňovalo, keď som na youtube našiel nádherné videoklipy. Našiel som okrem iných speváka , ktorý vystupuje pod umeleckým menom Diamond Platnumz . No čo vám poviem….ten chlapík ma úplne dostal. Prečítal som si aj jeho životný príbeh, ktorý je ako vystrihnutý z motivačných kníh. Ak ste zvedaví , tak tu je:

Diamond Platnumz sa narodil sa 2. októbra 1989 ako Nasib Abdul  Juma do chudobnej rodiny.Už ako malé dieťa javil veľký záujem o hudbu a jeho mama ho v tom podporovala.Brávala ho na všelijaké pesničkové súťaže, avšak zvyšok rodiny bol rozhodne proti tomu , lebo sa domnieval že hudba je strata času a peniaze sa tým nedajú zarobiť. Nasib  si však veril a chcel za každú cenu preraziť a nakrútiť svoj videoklip. Od roku 2007 robil všetko možné aby získal peniaze: predával šaty v second hande, pracoval na benzínovom čerpadle a aj ako fotograf. Skúsil to aj s hazardnými hrami, ale peňazí nikdy nezarobil dosť. Až nakoniec potajme predal mamin snubný zlatý prsteň a za časť získaných  peňazí natočil svoj prvý klip. Neprerazil, ale  prostredníctvom tejto skladby oslovil manažéra, ktorý ho obral aj o zvyšné peniaze.  Nasib mal aj frajerku  ktorá ho na základe týchto skutočností opustila, lebo ako vyhlásila: “Nebudem žiť s niekým, kto nevie zarobiť peniaze a nebude schopný sa o mňa postarať….”

V roku 2009 však prišiel zázrak…spoločnosť Diamond poskytla peniaze viacerým talentovaným spevákom vrátane Nasiba. Ten nakrútil skladbu “Nenda Kamwambie”, ktorú venoval tej bývalej frajerka ktorá ho opustila. A práve tento klip mu otvoril dvere do hudobného priemyslu. Teraz patrí Nasib známy pod umeleckým menom Diamond Platnumz k najlepšie zarábajúcim umelcom nielen v Tanzánii,ale aj v okolitých krajinách kde je veľmi populárny .Tento jeho hudobný štýl sa volá Bongo flava a prvá skladba ktorú som počul bola táto:    https://www.youtube.com/watch?v=_bPjsDcPHks

Skopíruj link a môžeš to na you tube počúvať. V čase keď to píšem, má iba tento klip vyše 20 miliónov pozretí…

Rozmýšľam koľkokrát denne si teraz jeho bývalá frajerka búcha hlavu o stenu…

7.Deň.  Cesta na juh ostrova

Po takomto vizuálnom orgazme, čo sme zažili predchádzajúci deň už sotva mohlo niečo byť krajšie…Ale zážitky sú nielen o vizuálnej kráse…

Podľa mapy sa nám, zdá, že pekná pláž môže byť pri dedine Makunduči. Dnes je zamračené a slnko sem tam ukáže svoju silu. Netreba zabúdať, že sme tesne pod rovníkom a aj keď tu prší je príjemne teplo . Teploty sa tu teraz pohybujú od 24 do 30 °C, takže žiadne extrémne horúčavy. V noci je trochu chladnejšie, takže sa spí celkom príjemne… Sadáme do auta a cestou stretávame ďalší zo zázračných stromov  …Chlebovník rôznolistý.Je to príbuzný druh Chlebovníka obyčajného prvý je v angličtine Jackfruit, druhý  Breadfruit . Ak Jackfruit rozkrojíte, vyzerá ako zmes banánov a ananásu a tak trochu podobne vonia aj chutí… Jeho plody sú obrovské- dlhé môžu byť od 20 do 90 cm a váha od 5-20 kg. V extrémnych prípadoch môže byť dokonca 50 kg ! Drevo chlebovníka obsahuje prírodný latex, ktorý sa používa na liečenie kožných vredov, na ošetrenie po bodnutí hmyzom, ako lep na vtáky a takisto aj  na tesnenie lodí. V Bangladéši je tento strom národným symbolom. Niečo ako lipa pre Slovanov.

…a presne ten kus čo tam ten chlapík  reže sme si kúpili ….. Veľmi zvláštna chuť. Nič podobné sme v živote nejedli…

Ale keď vám poviem, že sme na Zanzibare jedli ananás, tak sa každý z vás zasmeje…pozri naňho na trúbu,v živote nejedol ananás…Ale jedol,vážení čitatelia, ale toto čo sme jedli tu, bolo niečo úžasné. Prírodný gastronomický úkaz, ambrózia, nektár bohov,explózia chutí,kométa zážitkov, jazykový orgazmus……neviem aké prívlastky by som tomu zanzibarskému ananásu mal dať, aby som opísal tú eufóriu ktorá nastala v ústach , keď som ho ochutnal…bol šťavnatý,  voda z neho doslova tiekla, ale nebol mäkký ani príliš tvrdý…taký akurát,sladký s takou lahodnou a  výraznou ananásovou chuťou….no….  proste D.O.K.O.N.A.L.Ý !!! …..uff prestávam písať, lebo už slintám na klávesnicu…

A takto vyzerá plod baobabu…

A toto je vo vnútri. Bordovo červené plody, sladké jemne štipľavo korenisté s príjemnou arómou a vo vnútri s podobnou kôstkou ako čerešne… Je pravda, že ten plod čo drží Zuzana v ruke sme nejedli, lebo bol už starý. Tieto plody  baobabu  sme si  kúpili balené v obchode, takže nevieme či je to prírodné alebo upravené… Domáci samozrejme tvrdili že prírodné,tak asi je to tak…

Aký je človek nepatrný, pri takom velikánovi ako je Baobab….

Cestou na pláž sa nám naskytá neutešený pohľad na takéto strašidelné bytovky…

Pentagon majú aj na Zanzibare v dedine Makunduči…

Bežné situácie na a pri miestnych cestách…

Cesta končí…ďalej už len pláž a more…Slnko je pod mrakom a  atraktivita fotiek  tým výrazne trpí….

V diaľke stojí maják neďaleko dediny , resp. mestečka Sokoni

More ľudom vracia ich špinu…

Pláž divoká prírodná, ako sme chceli…

Postaviť tribúnu s výhľadom na more je výborný nápad…

Stovky krabov v piesku na pláži  pozorujú nebezpečenstvo…

Cestou naspäť ešte odbočujeme na cestu, ktorá vedie na rybací trh určený  iba pre miestnych. Fotografie z neho  nemáme, lebo naša prítomnosť tam bola vhodná ako psovi piata noha, tak sme sa radšej spratali preč. Cestou sme stretli  túto roztomilú opicu, ktorá nám názorne ukázala  ako sa správne na Zanzibare jazdí…

8. Deň.  Mini Zoo

Máme posledný deň k dispozícii auto, tak aj keď sa nám už dnes nechce veľmi trmácať , tak využívame posledný deň, kedy môžme spoznávať tento atraktívny ostrov…

Ideme hore na sever ostrova a kocháme sa pohľadom na všade prítomnú zeleň, lebo v Egypte si jej až tak veľa neužijeme.Fascinuje nás fakt, že popri cestách okrem chlebovníkov a baobabov rastú aj banány.Stačí len odtrhnúť a zjesť…ale najprv je  asi  dobré počkať až dozrejú…

Na ceste je vyznačená odbočka …že vraj ZOO a Akvárium…no to sme zvedaví …zídeme z cesty a po asi kilometri trmácania po poľnej rozbitej ceste sme na mieste…a ono to  tam naozaj funguje, na rozdiel od množstva tabúľ ktoré nám sľubovali super reštaurácie ,kde  po márnom hľadaní sme našli maximálne polorozpadnutú búdu, kde už roky nikto nebol…Tu to ale bolo funkčné….

Vstupné 5 dolárov na osobu, naše mtoto ide zadarmo a môžme sa ísť kochať…

V celej ZOO sme jediní návštevníci a užívame si luxus, že sprievodca sa venuje iba nám… no kde také niečo zažijete v Európe? Tieto korytnačky sú zákonom chránené a tu ich chovajú aby ich domorodci nezjedli všetky, lebo taká polievka z korytnačky je naozaj lahôdka…Ani sa im teda nepriznávam,že už som kedysi takú polievku z korytnačky jedol.Ale keby  som len predsa mal chuť na tieto tunajšie plávajúce krásavice, tak by som si po ich konzumácii išiel sadnúť do tanzánijskej basy na 2 roky,  čo mi za tento krátky gastronomický zážitok určite nestojí.A na druhej strane -nie je škoda zožrať také milé a pekné stvorenia?

V dvoch veľkých okachličkovaných vaniach boli v každej po jednom živočíchovi. Vraj sú to sladkovodné vzácne tvory a sú veľmi drahé… Neviem či sa nám sprievodca pomýlil, ale povedal mi sumu za takého vzácneho tvora v tanzánijskych šilingoch, ktorá sa rovnala vstupnému do tejto ZOO na jednu osobu…no neviem 5 dolárov za kus…celkom dobrý kšeft…

V strede ZOO sa nachádza toto jazierko , kde sme si mohli vlastnoručne nakŕmiť korytnačky morskými riasami…

A tento Lemur sa takto zatváril, keď ma zbadal…

Náš sprievodca sa činil a vytvoril milému lemurovi inšpiratívne kreácie. Lemurov je veľa druhov a tento je poddruh lemura s latinským názvom Otolemur Garnettii. Patrí medzi stredne ohrozené druhy, ale je pomerne prispôsobivý a vyhynutie mu v súčasnosti nehrozí…

Antilopka pižmová /Neotragus moschatus / patrí medzi najmenšie antilopy sveta. dorastá do výšky 30 až 40 cm a vážia v rozmedzí 4,5 až 5,5 kg. Je známa aj pod názvom Antilopa Suni. Živí sa listami, ovocím kvetmi a hubami a nepotrebuje takmer žiadnu vodu, všetku získava z potravy. Je zákonom chránená. Ohrozujú ju okrem pytliakov aj voľne žijúce psy, ktorých síce na Zanzibare nie je až tak veľa, ale škody dokážu narobiť veľké…

Tento veľký suchozemský krab má klepetá výrazne odlišnej veľkosti. Jedno to menšie používa na jedenie a to druhé veľké na boj.

Prehliadku sympatickej malej ZOO končíme s typickými obyvateľmi tohto kúta zeme -chameleónmi…

Po prehliadke sme pekne rozhorúčení a potrebujeme sa schladiť. Od ZOO je to k brehu mora asi 300 metrov,s výhľadom na protiľahlý ostrov Tumbatu, ktorý patrí Zanzibaru. Pláž je dosť netypická pre Zanzibar,najprv hnedý piesok , potom  kamene….. ale aspoň komárov tam bolo dostatok. Tak na túto pláž určite nechoďte….

Rýchlo sme odtiaľto zutekali a sme išli radšej na neďalekú pláž Kendwa….

9-13. Deň. Vyvaľovanie sa na pláži a relax 

Aby som nezabudol ,dáme si krátky kurz svahilštiny:

Ahoj -Džambo

Ako sa máš? – Mambo

Dobre – Poa

Vitajte – Karibu

Ďakujem- Asante   / Ďakujem pekne  – Asante sana

Dieťa- Mtoto  / Deti – vatoto

Dovidenia -Lala salama

Dobrú noc – Usiku mojema

Žiaden problém – Hakuna matata

Špáratko do zubov – Kiďity ťameno

Uznajte sami ….vypýtať si špáratko v svahilčine predsa nedokáže každý…

Máme pred sebou ešte plné 4 dni pobytu, tak ich využívame na leňošenie, aj keď pri 16 mesačnom dieťati je to dosť relatívny pojem.Beriem si šnorchel , masku a idem sa pozrieť na krásy podmorského sveta v Indickom oceáne… musím  povedať že som bol dosť sklamaný, pretože viditeľnosť bola pomerne malá, a aj  fauna a flóra je pestrejšia napríklad na takej  Zemplínskej Šírave. Bude to ale tým , že priestor  kde som pozoroval podmorský život je vlastne taká polosúš, lebo more pri odlive odíde od brehu 100 až 300 metrov. To som ale nevedel, lebo pri každodenných výletoch sme boli stále preč. Keď som šnorchloval od brehu asi 100 metrov, tak som v hĺbke od troch do štyroch  metrov zbadal toto:

Rozsiahle podmorské záhrady s drevenými kolíkmi zatĺčenými do morského dna a natiahnutými šnúrkami medzi nimi. Na šnúrkach boli priviazané riasy, ktoré tam evidentne niekto pestoval…Nešlo mi do hlavy, ako tam tie kolíky zatĺkli v takej hĺbke a ako to tam zberajú…predstavoval som si tých morských záhradníkov  ako nejaké japonské amy, lovkyne perál ,ako sa ponárajú pod vodu a starajú sa o podmorské záhradky….

Ale na druhý deň ráno som hneď získal odpoveď, ako to naozaj funguje…Prišiel odliv…

…a začal zber úrody

…a viazanie ďalších rias na šnúrky…

Počas prílivu je v týchto miestach hladina vody vo výške 3 až 4 metre…

Morské riasy tvoria významnú zložku obživy, ale my sme ich neochutnali ani raz. Naša znalosť svahlištiny , ktorá obsahovala len horeuvedené slová ,nám neumožnila zistiť  podľa akého receptu pripravujú tie riasy. Angličtina neuspela a po slovensky sme neskúšali…

Stačilo spoznávania…. lehátka na pláži nás už volajú ….

Ešte zopár fotiek pláže a hotela…

Ráno som si privstal, aby som stihol fotky pred východom slnka. Takto  vyzerá nebo nad Indickým oceánom ,keď spojíte do panorámy 11 fotografií …

Ten chlapík mal zázračnú schopnosť strčiť sa mi takmer vždy do záberu…

A keby ste chceli vidieť ako to vyzerá v bare v Zanzibare, tak takto…

A ešte niečo málo o Zanzibare a celkovo o Tanzánii…

Tanzánia sa nachádza  na východnom pobreží strednej Afriky. Vznikla zlúčením dvoch pôvodne nezávislých štátov  Tanganika, ktorý leží pri  jazere rovnakého mena , a Zanzibar v roku 1964. Zo začiatočných častí názvov týchto krajín vznikol ich spojením názov Tanzánia.Najväčším mestom je Dar-es Salaam ktorý je na pobreží Indického oceánu a kedysi bol hlavným mestom… V súčasnosti  je to ale  už  Dodoma. V minulosti sa tu striedali rôzne kolonizátorské krajiny. Za zmienku tiež stojí , že Tanganika a Zanzibar boli od roku 1885 nemeckou kolóniou ale Zanzibar v roku 1890 vymenili Nemci za Helgoland a o Tanganiku prišli po 1. svetovej vojne, kedy si ju čmajzla Veľká Británia .

A práve najkratšia vojna vo svetovej  histórii  bola medzi Britániou a Zanzibarom.V roku 1896 27. augusta o  9:00 hod. Briti zhromaždili v oblasti tri krížniky, dve delové lode, 150 námorníkov a vojakov a 900 Zanzibarčanov.
Útok proti 2 800 Zanzibarčanom, ktorí ochraňovali palác sa začal o 9:02.
Briti počas útoku podpálili sultánov palác a vyradili obranné delostrelectvo. Vlajka na paláci bola zostrelená a paľba skončila o 9:40.Straty sultánových jednotiek bolo okolo 500 mužov, zatiaľ čo na druhej strane sa zranil len jeden britský vojak.

Celá vojna trvala rovných 38 minút !!!

Dôvodom na vojnu sa stala smrť sultána Hamada Bin Thuwainiho, ktorý bol kámoš s anglánmi. Po jeho smrti však Zanzibarčania vymenovali za sultána svojho kámoša Chalida bin Barghaša, ktorý súdruhov z Anglicka veľmi nemal v láske….
Briti teda chceli, aby sa sultánom stal ich kámoš  Hamuda bin Muhammed, podľa nejakej zmluvy podpísanej v roku 1886.
Podľa tejto zmluvy bola podmienka, že kandidát na sultána musí mať povolenie od Britského konzula, načo Chalid zvysoka kašlal.Briti poslali Chalidovi ultimátum, v ktorom požadovali aby stiahol svoje vojsko a opustil palác. Chalid sa nestiahol  a zabarikádoval sa v paláci aj so svojou palácovou gardou. A zvyšok už viete. Jednoducho anglická kultúra a demokracia v praxi…

Poďme ale do súčasnosti…Za návštevu v Tanzánii určite stojí najvyšší vrch Afriky Kilimandžáro /5895 m.n.m/, jazero Tanganika ktoré je druhé najhlbšie jazero na svete po Bajkalskom jazere ,Viktóriino jazero, chránená prírodná rezervácia Serengeti a  chránené územie Ngorongoro. Množstvo turistov využíva aj možnosť ísť na pravé africké safari.

V Tanzánii je mena tanzánijský šiling. Ak prichádzate z Európy alebo krajín, ktoré nie sú rizikové, nemusíte mať žiadne potvrdenie o očkovaní. Ale ak prichádzate z krajín kde   žltá zimnica je,očkovanie musíte mať. Vstupné vízum stojí 50 dolárov na osobu. Je dobré si hneď zmeniť peniaze na letisku, pretože v hoteloch je kurz nepriaznivý. Ak môžem odporučiť, tak si zabezpečte ak chcete byť celý čas v hoteli  all inclusive, pretože reštaurácii je mimo hotelov pomenej a porcie sú dosť drahé  cca 10 dolárov a sú  pomerne malé. Obchody sú zásobené dosť biedne a stravovať sa bez kuchynky je veľmi obtiažne.

A čo na záver?

Tých 13 dní na Zanzibare bolo nádherných ale žiť tu natrvalo by bolo dosť náročné, hlavne preto  lebo sme v Európe alebo aj v Egypte zvyknutí na vyšší štandard v zásobovaní tovarom akéhokoľvek druhu. V každom prípade však návštevu tohto nádherného kúta našej planéty odporúčame , pretože celkový pocit z krajiny a ľudí sme mali počas celého pobytu veľmi dobrý. Takže milý Zanzibar, ďakujeme za pohostinnosť a snáď sa ešte uvidíme.

Hakuna Matata !!!

/Všetky uverejnené fotografie nemožno použiť bez písomného súhlasu autora článku/

0