Chrámový komplex Karnak je naozaj nádherný a obrovský,ale prejsť ho takmer celý a ešte s malým dieťaťom je vskutku náročný fyzický aj psychický výkon. Aj keď máme staroveké egyptské chrámy radi, pociťujeme určitú úľavu a radosť , že už odchádzame. Vidina jedla a pohodlnej postele víťazí nad kultúrnymi pohnútkami…predsa len máme tie nízke pudy s tými zvieratami spoločné… Ešte záverečná fotka pred vchodom do chrámového komplexu, ktorý sa už zahaľuje do teplých farieb západu egyptského slnka a hajde do hotela!
Sedíme v aute a zapíname navigáciu. Náš hotel kde budeme spať sa volá “Nile view” ,čo v preklade znamená “Výhľad na Níl”,resp. “Nílsky výhľad” … jeho fotografie na nete sú celkom sľubné a tak nemáme nejaké pochybnosti o úrovni hotela…..Cítime, že okrem už dosť veľkej únavy sa v nás pomaly ozýva silný hlad. S nádejou , že nájdeme v blízkosti hotela nejakú dobrú reštauráciu si to šinieme cez celý Luxor a prechádzame rieku Níl jedným z množstva mostov a odcitáme sa na západnej strane mesta Luxor, kde sa podľa navigácie nachádza aj ten náš hotel…Medzitým sa zotmie a tma na na ulici, ktorou ideme k hotelu je čoraz hustejšia,pretože okrem miznúceho slnečného svitu , postupne aj ubúda lámp verejného osvetlenia a aby to nebolo málo,tak aj asfalt na ceste.Keď asi po troch kilometroch zmizne aj posledná lampa a pod kolesami máme iba prašnú cestu , tak všetci začíname pochybovať o správnom smere našej púte.Nechce sa nám veriť, že táto prašná, v podstate poľná cesta môže byť tou správnou cestou do nejakého hotela. Táto neturistická egyptská poľná cesta je lemovaná po pravej strane obytnými domami stojacimi takmer hneď pri ceste …. ich otvorené okná a dvere osvetľujú cestu namiesto chýbajúceho verejného osvetlenia a my sa môžme kochať miestnou hrôzou. Pozdĺž ľavej strany cesty je jeden z nílskych umelých zavlažovacích kanálov a súbežne s ním stoja na jeho druhej strane ďalšie domy… vlastne nazývať tieto obydlia domami je dosť odvážne…. nie sú to ani chatrče,lebo africká chatrč pôsobí celkom sympaticky…ale toto je niečo iné…sú to skôr kobky ,veľmi pripomínajúce väzenské cely. Depresívnu a pochmúrnu atmosféru tohto miesta výrazne umocňujú plávajúce odpadky na hladine kanála v takom množstve, že vodu ani nie je na niektorých miestach vôbec vidieť. Haldy smetia lemujú aj celý protiľahlý svah ramena aj celé okolie. Domy popri tejto strašidelnej ceste sú ošarpané, špinavé a pôsobia depresívnym dojmom podobne,ako baraky v nejakom koncentračnom tábore. Ľudia sa tu prechádzajú, posedávajú a tvária sa, ako keby sa ich toto vôbec netýkalo. Absolútny nezáujem,ľahostajnosť a rezignáciu je tu cítiť na každom milimetri … Sedeli sme všetci v aute strnulí, ako keby sme mali plné pampersky,vyvaľovali oči a neverili tomu,že je možná takáto strašná mizéria v 21. storočí v krajine, ktorá je bohatá na ropu,nerastné suroviny,úrodu na poliach 3x ročne ,milióny turistov a Suezský prieplav. Žijeme v Egypte už piaty rok, sme pomerne zvyknutí na biedu miestnych ľudí a všadeprítomný bordel… Dokonca aj keď sme prechádzali v Káhire cez štvrť, kde žije medzi odpadkami asi 30 tisícová komunita Zabalínov ktorá ich spracováva, tak to s nami nezakývalo ani z polovice tak, ako tu na tomto mieste !!! Videli sme za tie roky dosť biednych ľudí, žobrákov, či špiny… vieme veľmi dobre ,aké obrovské kontrasty sú v tejto krajine… Ale TOTO , na západnom brehu rieky Níl v meste Luxor ,je čosi niečo úplne iné, lebo tí ľudia neumierajú od hladu,ani ich tu nikto nezabíja…….To nie je pohľad na chudobu,či špinu, ale to je pohľad na minulosť bez budúcnosti….Myslím, že dementori z Azkabanu, ktorí vysávajú ľuďom z tela dušu, z knihy o Harrym Potterovi by tu mohli mať v pohode svoje obľúbené letovisko. Nemáme fotografie presne z tohto miesta ,veď nikto z tunajších by iste nebol nadšený, že zastavujeme a tú mizériu fotíme a aj tak kvôli slabému svetlu by z tých fotografií nič nebolo. Ale ak vám to k vašej predstavivosti pomôže, tu je jedna fotka urobená na druhý deň z iného miesta, ktoré sa tomuto trochu podobalo. Realitu ,smrad,negatívnu energiu a zlý pocit však vystihuje veľmi slabo…Desivú atmosféru tejto časti Luxoru je pomerne ťažko opísať, pretože iste sami máte skúsenosť vo svojom živote, že existujú miesta kde sa cítite veľmi skľúčene ,neisto a zle, ako keby to bola nejaká geopatogénna zóna, ktorá vyžaruje negatívne vibrácie..a presne tu, v okolí tejto cesty sa takéto miesto nachádza.
Ak pripočítam k tejto situácii neistotu či ideme vôbec správnym smerom a či ten hotel nie je iba už neexistujúca minulosť,tak ten hlad bolo to posledné, čo nás v tej chvíli trápilo…Keď však po pre nás nekonečnej ,ale v skutočnosti asi 25 minútovej jazde ohlásila tetka z džípies ,že o minútu sme v cieli, tak sme pookriali a nádejali sa ako nepripravený maturant pred skúškou, že ak boh dá, všetko dobre dopadne… Keď sme zbadali tabuľu, tak nám bolo jasné, že žiaden extra hviezdičkový komfort tu asi nebude. /tu je foto urobené na druhý deň/: / V noci má ale tento pohľad trochu inú dimenziu/
Pred hotelom sme prechádzali pri drevenej stodole ,ktorá mala dopoly otvorené vráta. V pološere slabej žiarovky zavesenej na strope v nej sedelo asi 40 detí vo veku od 3 do 10 rokov. Vyzeralo to, že sa nejako organizovane hrajú,ale v tomto celom mixe čo sme doteraz na tomto mieste videli,tak tento výjav s tými deťmi v strede toho bordelu, v tej strašidelnej stodole pôsobil na nás nesmierne skľučujúco, neskutočne divne až surrealisticky….. Vážne sme všetkého mali už plné zuby … a ešte k tomu všetkému , naše dieťa nám posledných 10 minút tejto cesty začalo donekonečna opakovať ako pokazený gramofón slovíčko “ham”, čím nám našu depresiu umocnilo naozaj znamenite, lebo ako správni krkavčí rodičia sme so sebou nemali už žiadne jedlo.
Keď nám konečne zamestnanec otvoril bránu hotela, tak som neváhal a autom som po chodníku vošiel až k bazénu…No nie preto, žeby som bol arogantný šofér nerešpektujúci slušnosť, ale jednoducho preto, že pred hotelom ani vnútri za bránou nebolo žiadne miesto na parkovanie a toto bol tu jediný vchod…
V skutočnosti sme boli radi, že sme konečne na trochu kultúrnejšom mieste, ale zároveň sme odtiaľto chceli zutekať. Ani sme nevedeli či sa nám to tu páči , alebo nie. Boli sme rozhodnutí, že ak to tu nebude čisté, ideme nazad a berieme za drahé prachy hocaký hotel na druhej strane Nílu… Avšak “ham,ham,ham,ham,ham” sa od nášho decka ozývalo čoraz s väčšou nervozitou, tak nám bolo jasné že bez jedla neodídeme… Objednávka jedla u správcu hotela by bola pre mňa ešte väčšia nočná mora, ako hore spomínaná cesta sem,keby s nami nebol náš egyptský priateľ Mohamed. Chlapík totiž vedel po anglicky ešte menej ako ja po arabsky,takže by som sa zmohol objednať tak maximálne falafel a zemiaky… Ale všetci sme túžili po výdatnom a chutnom jedle, aby sme ním mohli zabudnúť na tie kultúrne šoky cestou sem …Keď Mohamed objednal našu vysnívanú večeru, šli sme si pozrieť izby a padlo rozhodnutie, že ostávame … Tu sa ale ukázala typická črta miestnych “biznismenov”… Keď ten špekulant čo sa hral na recepčného videl v akej sme situácii, /únava,hlad,otravné decko/ tak nám okamžite zvýšil cenu o 50 % !!! ……. Ha! Viac mi netrebalo ! “Mohamed…zruš objednávku na jedlo, odchádzame !!!” -hovorím mu- súhlasia so mnou okrem decka všetci ..Sadáme ako na povel do auta,že ideme nájsť iný hotel…Keď správca,/nebudem ho z etických dôvodov nazývať recepčný/ videl že sa neserieme a myslíme náš odchod vážne, /už som naštartoval a otočil auto/ hneď zmäkol zatváril sa ako dobrácky otec , že nám teda láskavo dá tú pôvodnú, dopredu dohodnutú cenu…Veď mafiš muškila /žiaden problém/ … Ufff.. naozaj nekonečný deň…už mi ide na nervy o tom písať…A iste aj vám o tom čítať…… A takto vyzerá hotel vo vnútri:
Ak sa vám zdá, že schodisko nemá vôbec zábradlie, tak zdanie neklame….
Asi po hodine , kedy sme sa stihli vybaliť a osprchovať nám priniesli jedlo. … Naozaj bolo VYNIKAJÚCE !!! Grilované kurča,šalát,tahyna,syr, a zapekané zemiaky s paradajkami si vyžehlili u nás to nezmyselné naťahovanie o cene , desivú cestu a vlčí hlad … Nemali sme po jedle ani chuť ani sily ešte o niečom diskutovať. Ráno je múdrejšie večera a myslím že aj veselšie…Dobrú noc…
Skoro ráno prvými rannými lúčmi slnka sa do nás vlieva nádej, že dnes už uvidíme Egypt v jeho krajšej,príjemnejšej a láskavejšej podobe….Veď tento nílsky východ slnka má aj teraz svoje starobylé čaro ,umocnené palmami, zelenými políčkami a vodnými byvolmi, ktoré patria k Nílu ,odkedy začali ľudia obrábať jeho brehy.
Okrem nás v tomto hoteli nie je ubytovaný nikto ,takže tieto raňajky chystá čašník výlučne pre nás.
Ak ste mali niekedy to šťastie byť kdekoľvek na svete v nejakom hoteli byť jedinými klientmi, tak iste viete, aký je to luxusný pocit, bez ohľadu na počet hotelových hviezdičiek. Myslím, že na tých fotkách je tú romantickú atmosféru naozaj vidno…
Ešte jedna fotka a hajde preč z hotela !
Takto vyzerá cesta,ktorou sme prišli sem. Cez deň vyzerá veselšie,lebo to slnko naozaj robí divy…
O pár sto metrov prichádzame na vyššiu kategóriu cesty…
Somár je v Egypte najfrekventovanejšie ťažné zviera. Chovajú ho aj na mlieko a mäso. Mäso zo somára sa volá somarina… Či je to somarina ?
Zavlažovacie kanály sú už vybavené modernými čerpadlami, ale práca na poli sa väčšinou stále vykonáva starým osvedčeným spôsobom, ručne….
Ešte typický pohľad na jeden z množstva nílskych kanálov …Ten je čistý,lebo tu vidno aj vodu…
Malý banánový sad pri ceste …
Prvá zastávka cestou do údolia kráľov sú slávne Memnonove kolosy. Ich terajší zaužívaný názov však vznikol omylom. Počas vlády Ptolemaiovcov, ktorí boli Gréci,vznikla mylná domnienka, že jedna zo sôch znázorňuje hrdinu trójskej vojny Memnona, ktorý bol synom Etiópskeho kráľa Tithóna a bohyne ranných zôr Éós …Avšak v skutočnosti obe tieto sochy znázorňujú faraóna Amenhotepa III. Jeho meno je totiž vyryté na tróne kde socha sedí. Toto sa však zistilo až po roku 1822,kedy rozlúštil egyptské hieroglyfy francúzsky génius Jean – Francois Champolion. Tieto obrovské sochy vysoké 16,5 metra /keď mali na hlave kráľovské koruny tak až 21 metrov/boli známe už v antických časoch. Keď v roku 27 nášho letopočtu sochy poškodilo zemetrasenie, trhliny v jednej soche zapríčinili zvláštny úkaz… Keď sa po vlhkej noci začal kameň prvými slnečnými lúčmi zahrievať, začala socha vydávať tóny podobné brnkaniu na citaru. Už vtedy sa tam hrnulo množstvo cestovateľov, ktorí to chceli počuť na vlastné uši, lebo tento jav bol považovaný za zázrak… Ale tento zázrak sa do našich čias nezachoval, lebo v roku 170 nášho letopočtu dal tie zázračné trhliny v soche opraviť rímsky cisár Septimus Severus a od tej doby socha mlčí ako partizán…
V poslednom období archeológovia zistili, že týchto sôch bolo pravdepodobne šesť a lemovali vstup do pohrebného chrámu . Z tejto stavby neostalo vôbec nič a jej pôdorys objavili iba nedávno. Počítačová rekonštrukcia však ukázala, že sa jednalo o najveľkolepejší zádušný chrám celej starovekej egyptskej ríše!!! Jeho impozantné rozmery vyrážajú dych aj po tisícročiach,pretože sa vskutku jedná o základy najväčšej stavby tohto druhu na svete.
Za Memnonovými/Amenhotepovými kolosmi cestou do Údolia kráľov môžte vidieť tento obchodík s alabastrom. Ak ste si všimli, že operu Aida spomínajú v Egypte nejako častejšie, tak to má svoj dôvod…
Toto dielo, ktorého autorom hudby je najväčší operný skladateľ Giuseppe Verdi a libretista Antonio Ghislanzoni, bolo vytvorené na objednávku v rokoch 1870-1871 vtedajším vládcom Egypta Ismailom Pašom. Pôvodne mala mať táto opera premiéru pri príležitosti otvorenia Suezského prieplavu,ale tvrdohlavý Verdi spočiatku žiadnu operu pre Egypt skomponovať nechcel. Obmäkčili ho ale nakoniec tri veci: peniaze,peníze a peňeži…, Keďže Ismail Paša sa rozhodol, že tú operu jednoducho chce, tak ponúkol Verdimu sumu, ktorú nebolo možné odmietnuť. Koľko to presne bolo je predmetom špekulácii,ale faktom je, že šlo na tie časy o astronomickú sumu … Verdi teda prikývol a operu napísal. Zaujímavosťou je, že práve túto od Verdiho nechcenú operu odborníci radia medzi jeho najlepšie diela a práve Aida je vlastne vyvrcholením jeho celoživotnej skladateľskej činnosti.Svetovú premiéru mala opera Aida presne na Štedrý večer 24.12.1871 v Káhire. Podmienkou objednávky však bolo, aby sa dej opery odohrával v Egypte. Hlavná hrdinka Aida je síce etiópska princezná , avšak žijúca v paláci egyptského faraóna ,ako rukojemníčka a zároveň otrokyňa faraónovej dcéry princezny Amneris . Obe ženy sú zamilované do mladého egyptského vojvodcu menom Radames, ktorý miluje iba Aidu. Keď Radames podnikne so svojím vojskom výpravu do Etiópie, vracia sa ako víťaz aj s množstvom zajatcov,medzi ktorými je aj kráľ Etiópie otec princezny Aidy. Ďalej dej prezrádzať nebudem,ale práve triumfálna scéna, kedy prichádzajú etiópski zajatci pred faraóna , patrí medzi najznámejšie melódie v opere vôbec. Ak si dáte na You tube slová: Triumphal March Aida, tak vám nájde presne tú časť opery, o ktorej píšem. Je tam okrem iných aj veľkolepá ukážka tejto scény z Metropolitnej opery v New Yorku z roku 1989, ktorú môžete vidieť, ak si kliknete na tento odkaz:
https://www.youtube.com/watch?v=l3w4I-KElxQ
kde je vidno, že na kostýmoch,kulisách,rekvizitách a ľuďoch vôbec nešetrili…Nuž a k tej paráde navyše dotiahnuť do opery ešte aj pochodujúcich koňov….. je fakt geniálne!
Možno som trochu odbočil, ale tieto informácie sa mi motali v hlave, keď som fotil tento obchodík OPERA AIDA FOR ALABASTER na západnom brehu rieky Níl v Luxore…
Vykopávky v Egypte sa nikdy nekončia…
Ak si všimnete tú horu v tvare pyramídy na obrázku vľavo hore, tak presne pod ňou sa nachádza Údolie kráľov kam práve ideme…
Ak uvidíte toto, tak ste trafili správne …Toto je vchod do Údolia kráľov. Ďalej rovno už po tej ceste autom nejdete…Naľavo je parkovisko a pokladňa.
V Egypte je už tradíciou, že otravným predavačom všetkého čo nepotrebujete, sa jednoducho vyhnúť nedá.
Vo vestibule za pokladňami je maketa všetkých hrobiek, ale sprístupnených pre verejnosť je ledva štvrtina…
Elektrický vláčik za príplatok 2 LE pre lenivých turistov, vrátane nás…
Údolie kráľov, napriek svojmu názvu, obsahuje aj hrobky obľúbených šľachticov, ako aj manželky a deti šľachticov a faraónov. Preto len asi 20 hrobiek skutočne obsahuje pozostatky kráľov… A iba 18 je sprístupnených verejnosti , ale nikdy nie sú otvorené v rovnakých časoch, takže reálne to môže byť maximálne 10. Napriek tomu tu denne príde priemerne 4000 až 5000 turistov.
Vstupné do údolia kráľov stojí 200 EGP na osobu, čo je cca 10 euro. Lenže pozor! V údolí kráľov sa síce nachádza 65 hrobiek,ale na lístku máte vstup len do troch !!! … Ak ich chcete vidieť viac, musíte si priplatiť. Ak chcete fotografovať, priplatíte si tiež….ALE !!! Fotografovať môžete iba exteriér. Vo vnútri hrobiek je fotografovanie zakázané.Po toľkých rokoch strávených v Egypte sme ale dospeli k jednoznačnému záveru: Egypťania jednoducho zákazy milujú !!! Pri toľkých obmedzeniach ale u mňa, lebo nie som Egypťan, automaticky prichádza sklamanie, . Pre vás čo toto čítate však nie, lebo už viete čo tu na vás čaká…
Pyramídová hora sa týči vysoko nad nami a my máme pred sebou návštevu až troch hrobiek…. Mimochodom volá sa El- Qurn a je najvyšším bodom /420 m n.m./ západného brehu Nílu oproti Tébam /rozumej Luxoru/.
Bezpochyby najslávnejšou hrobkou Údolia kráľov je Tutanchamónova hrobka. Keď si prečítate,ako je tu napísane faraónovo meno, budete prekvapení, že sa vlastne skladá z troch častí – Tut Ankh Amun, a je v poradí 62. objavenou hrobkou v údolí. Táto hrobka bola objavená v roku 1922 britským archeológom Howardom Carterom. Faraóna Tutanchamóna preslávilo vlastne, to, že sa jednalo o jedinú nevykradnutú hrobku, ktorá bola oficiálne objavená . Čo sa týka samotného Tutanchamóna, tak podľa jeho objaviteľa Cartera , jeho najväčší význam pre históriu spočíval v tom, “že bol pochovaný a zomrel” . Ako sa po čase ukázalo, nebola to celkom pravda, pretože aj keď vládol iba 10 rokov / začal vládnuť ako 9 ročný/ tak historický významný je, pretože okrem toho že odmietol radikálne náboženské inovácie, ktoré predstavil jeho predchodca a otec Achnaton, tak upevnil moc Egypta vo vtedajšom známom svete.
Ale poďme naspäť do prítomnosti….Ak si myslíte že v cene lístku je návšteva aj tejto hrobky, tak ste znovu na omyle. Do hrobky faraóna Tutanchamóna, ktoré je teraz prázdna, lebo jej obsah sa nachádza v egyptskom múzeu v Káhire, si musíte zaplatiť extra príplatok 250 EGP ! Tak sme to skúsili a došli….
až sem,….. kde mi sprievodca stojaci, bdiaci čo na mňa tak prísne pozerá jasne povedal, že fotiť ďalej vo vnútri nie je možné ani za tento príplatok … Tak sme jednoducho urobili čelom vzad, pretože obsah tejto pohrebnej komory sme už v Káhire videli .Dať cca 26 euro za 2 osoby naviac len preto, aby sme čumeli max. 3 minúty do prázdnej hrobky a navyše bez možnosti fotografovať nám prišlo dosť prehnané.
Vchod do prvej hrobky, ktorú ideme navštíviť vyzerá takto. Tu je ešte fotiť povolené…
Tu už nie….
Ani tu…
Tento moment, čo zachytil môj fotoaparát, zachytilo aj strážnikove oko. Náš Mohamed si chcel urobiť selfíčko a po tejto póze bol okamžite vyvedený von aj s pokutou… Začínam sa trochu báť….
Tak prestanem už aj ja fotiť?
Veď nikto v hrobkách nefotí…
Tak nefotím ani ja…
Ideme do ďalších hrobiek….celkovo sme ich navštívili štyri…. Že ako?…Jednoducho !!! Bakšiš !
Strážca na mňa ukazuje aby som prestal fotiť…
Nevyzerá to tu zle…
Keď raz budem mať vlastnú hrobku, budem mať v nej tiež takto bohato zdobené steny.
Na najspodnejšom poschodí hrobiek čo je cca 30-50 metrov pod povrchom ,sú umiestnené sarkofágy. Veď kvôli tomu celú tú parádu kopali.Ale ak si predstavíte ako ťažko museli robotníci pracovať a to bez použitia techniky,výťahov,klimatizácie,respirátorov či elektrického osvetlenia,aby vznikol pod zemou takýto priestor , tak ta vaša práca , na ktorú občas nadávate , je oproti tomu prechádzka ružovou záhradou…
Vykopávky tu v Údolí kráľov prebiehajú aj v súčasnosti… Ak niekto sníva o práci archeológa, a má romantické predstavy,tak nech zabudne na amerikáno štýl Indiana Jones. Táto robota je o piplaní sa v prachu , byrokracii, horúčave, špine,nepohodlí a riskovaní zdravia. Taký týždeň by to možno o tej romantike aj bol, ale robiť dlhé roky túto prácu chce skutočne iba takého človeka ktorý tým doslova žije…
Prehliadka údolia kráľov končí a my mierime do nášho dnešného záverečného cieľa s názvom: Dér el-Bahrí, čo väčšina ľudí pozná pod názvom Chrám kráľovnej Hatsepšut… Pred vchodom prichádzajúcich aj odchádzajúcich turistov čaká takisto záplava stánkov so suvenírmi , s vecami ktoré nepotrebujete a predavačov, ktorí vás presviedčajú , že bez tých všetkých vecí váš život nemá zmysel.
V Chrámovom komplexe Dér el-Bahrí je najvýraznejšou a najznámejšou stavbou zádušný chrám kráľovnej Hatsepšut. Okrem neho sú tu ďalšie dva zádušné chrámy: Chrám Mentuhotepa II a Tutmoseho III, ktoré sú menšie, menej zachované,ale spolu všetky tri tvoria jeden celok. Najimpozantnejším chrámom nielen tohto údolia, ale celých západných Théb /Luxoru/ je však bezpochyby Hatsepšutin chrám . Kráľovná Hatsepšut patrí medzi najznámejšie postavy v histórii starého Egypta. Bola nesmierne ambiciózna a chcela za sebou zanechať stavby, ktoré by pripomínali jej večnú slávu. To sa jej vlastne aj podarilo, napriek snahe jej nástupcu Thutmosa III, ktorý systematicky po jej smrti ničil všetko čo ju mohlo pripomínať, vrátane všetkých nápisov s jej menom aj v tomto chráme. Dôvodom jeho nenávisti bolo asi to, že Thutmose III ,inak to bol synovec Hatsepšut, musel čakať dlhých 22 rokov a byť iba spoluvládcom na tróne so svojou tetou. Avšak zničiť jej meno a pamiatku na ňu sa mu nepodarilo. Ja si myslím že je to preto, lebo Hatsepšut stráži aj po smrti svoje dielo pred neprajníkmi až doteraz. Vidíte ju, ako sedí priamo nad chrámom???
Tak to trochu priblížim… už ju vidíte?……………………. že nie???
…a teraz ?
Ešte jeden pohľad z trochu netradičnej strany…
A jeden pohľad z netradičnej reštaurácie , kde nepodávajú jedlo, iba nápoje…
Hatsepšut myslela aj na návštevy vozičkárov a detské kočíky…
Hatsepšutin chrám bol pre Európanov objavený v roku 1891, ale rekonštrukčné práce a vykopávky sa nezastavili doteraz. /Viď foto/Vyše 100 rokov kopania ,hľadania,čistenia katalogizovania a triedenia sa ale nevyrovná objavu, ktorý tu v Dér el -Bahrí na ľavej strane tohto kopca, kde sa lopotia tí chlapi, urobila Ahmedova koza… Ak máte radi neuveriteľné príbehy a hlavne také, ktoré sa naozaj stali, tak si pekne posadajte, nevyrušujte a čítajte…
Keď sa jedného dňa niekedy okolo roku 1875 Ahmedovi abd ár Rasúlovi jedného dňa zatúlala koza , tak ju išiel ako správny gazda pohľadať. Keďže to bola terénna koza, tak vedel, že ju musí hľadať v blízkych horách. Koza ale bola dobre trénovaná v speve a tak mu nedalo až toľko roboty ju podľa mekotu nájsť. Zblúdilá koza spadla do otvoru v skalách, ktorý si Ahmed predtým nikdy nevšimol. Keď sa spustil dole a posvietil si vo vnútri na skalnú dutinu, tak skoro spadol z nôh… Bola to v skale vytesaná hrobka v ktorej bolo uložených vyše 50 sarkofágov s múmiami, hodnotné predmety aj zlato…Jednoducho čosi ako Aladinov poklad. To ale milý Ahmed netušil, že jeho koza práve objavila niečo, čo sa navždy zapíše medzi najvýznamnejšie objavy starovekého Egypta. Ako skúsený vykrádač hrobov/pochádzal z rodiny, ktorá sa dlhé desaťročia živila vykrádaním hrobiek/ však vedel, že tento poklad nemôže predať naraz, lebo by vzbudil podozrenie… a tak sa po niekoľko ďalších rokov /preto je približný odhad nájdenia rok 1875/, začali objavovať na miestnom bazáre zaujímavé a významné staroveké predmety . Jedného dňa to však Ahmed prestrelil a v roku 1881 na bazáre ponúkol rovno faraónovú múmiu !!! Ako sa neskôr zistilo , šlo o Ramzesa I… Úrady mali ale nášho Ahmeda už dlhšie v hľadáčiku, lebo Egypt je aj teraz jedna veľká dedina, kde sa klebety šíria svetelnou rýchlosťou, takže kurátori egptského múzea pod vedením Emila Brughscha nemali veľa práce s vypátraním Ahmedovho domu. Dôkazy nájdené v dome boli jasné a preto Ahmed ak nechcel stráviť zvyšok života v base , tak 06.júla 1881 úradnú komisiu zaviedol do skrýše a hodnotné kultúrne dedičstvo bolo na svete… V priebehu niekoľkých dní archeológovia povyťahovali všetky sarkofágy a zvyšné predmety, čo Ahmedko nestihol speňažiť a uložili ich do múzea v Bulaku. Bulak je časť Káhiry, kde v roku 1858 založili v bývalom sklade “Nové egyptské múzeum starožitností “, ktoré sa presťahovalo v roku 1902 na námestie Tahrir, kde sídli dodnes. V hrobke sa nachádzali tieto kráľovské múmie : Sekenre Tao ,Amenhotep I , Ahmose I , Thutmose I,Thutmose II,Thutmose III ,Sethi I, Ramzes III,Ramzes IX. Okrem iných významných panovníkov sa medzi múmiami nachádzala aj múmia Ramzesa II, ktorý je zrejme najpopulárnejší panovník starého Egypta, pretože postavil najviac stavieb,dochovaných až do súčasnosti . Horeuvedené mená sa podarilo zistiť pomerne rýchlo,pretože boli dochované nápisy na rakvách. Ostatné múmie postupne odhaľovali svoje mená,ale zopár ich ešte stále čaká na svoju identifikáciu dodnes. Dôvod, prečo tam boli všetky tie múmie následne vysvetlili etikety, ktoré sa nachádzali na rakvách a múmiách. Na obväzoch kráľovskej múmie Ramzesa II, bol farbou zaznamenaný nápis, ktorý presne popisoval presunutie tejto múmie do hrobky jeho otca Sethiho I. Podľa nápisov na iných etiketách boli neskôr obe telá spoločne s ďalšími presunuté do hrobky kráľovnej Inhapy, ktorá bola úplne na začiatku pôvodnou hrobkou veľkňaza Pinodžema II .Keďže sa v priebehu stáročí ukázalo, že je to dobrá skrýša,tak ďalšie múmie tu boli ukryté ešte aj za vlády kráľa 22. dynastie Šešonka I. Hlavným dôvodom tohto cestovania kráľovských ostatkov bola snaha uchrániť ich pred zneuctením, ktorého sa mohli dopustiť vykrádači hrobiek….Krutou pravdou však je, že medzi vykrádačmi hrobiek a archeológmi je niekedy veľmi tenká hranica, prípadne žiadna. Niekedy je rozdiel iba v tom, že jeden z nich má na tú istú činnosť v ruke nejaký papier. Nechcem týmto napádať vážených vedcov výskumníkov archeológov, ale nie všetky postupy pri tejto práci boli a sú vždy čestné a správne. A čo sa týka Pinodžema II,toho by ani vo sne nenapadlo, že práve jeho hrobka bude miestom kde sa zídu na dlhé stáročia na najdlhšiu posmrtnú párty najvýznamnejší faraóni, králi a veľmoži starého Egypta…
Chcete vedieť kam sa pozerajú kamenní faraóni celé tisícročia?
Na toto krásne zelené údolie tiahnuce sa popri životodarnom Níle…Egypt je v skutočnosti úzky zelený pás pretínajúci najväčšiu púšť sveta.
Tieto kamenné sochy sa však dívali nielen na egyptské úrodné údolie,ale aj na tragickú udalosť, ktorá sa odohrala 17.novembra 1997 a je známa pod názvom Luxorský masaker. Podľa výpovedí preživších svedkov sa v to ráno presne o 08:45 začalo pri vchode do chrámu strieľať. Turisti videli ako po chráme pobehuje pes, tak ostali v pokoji,lebo si mysleli, že strážcovia strieľajú na psa. Tie prvé výstrely však neboli určené psovi, ale trom egyptským policajtom, ktorí boli na mieste mŕtvi. Týmto činom vrahovia odstránili jediných ozbrojených mužov v komplexe a nikto im za najbližšiu polhodinu nebránil v krutej masakre .Po tejto vražde teroristi skríkli smutne známe slová “Aláhu Akbár “, čo bol signál na začiatok ich akcie….. V tej chvíli sa rozpútalo peklo…..Šesť vrahov prezlečených za strážnikov začalo smrteľnú honbu na ľudí, nachádzajúcich sa v chráme. Strieľali ľuďom z bezprostrednej blízkosti hlavne do tvárí a hrude. Okrem útočných pušiek mali aj mačety, s ktorými najmä ženám zohavili telá na nepoznanie . Po nekonečnej polhodine tohto besnenia svoju radosť nad svojim činom vrahovia prejavili tak, že tancovali na telách zavraždených obetí. Za 35 minút dokázali zabiť 62 ľudí a zraniť 26 … Ďalších 10 minút im trvalo, než zišli ku vchodu, uniesli autobus a odišli preč. Ich útek netrval dlho, po niekoľkých kilometroch narazili na stanovisko turistickej polície a armády. Po prestrelke bol jeden z vrahov zranený a ostatní piati ušli do hôr. Keď ich po niekoľkých hodinách egyptská armáda vypátrala v jednej jaskyni, tak ich našla mŕtvych po spáchaní samovraždy. K tomuto zbabelému útoku sa prihlásila islamistická organizácia Al-Gama’a al-Islamiyya, vedená z exilu pravdepodobne z Afganistanu lídrom tejto skupiny Mustafom Hamzom. Následok tejto udalosti bol pre Egypt dosť citeľný. Dramatický pokles turistického ruchu pripravil túto krajinu na dlhý čas o veľké príjmy . Ešte dlhé roky po tomto útoku chodili autobusy s turistami do Luxoru iba v konvojoch za prísnej bezpečnostnej ochrany polície a armády. Po tomto čine sa však verejná mienka obrátila voči islamistom nielen vo svete, ale aj v Egypte. Po čase organizátori tohto podlého útoku pochopili, že tento krok bol veľký omyl a 16 rokov /!!!/ po masakre v júni roku 2013 sa od neho dištancovali… Zbabelci sa jednoducho nezaprú… Toto kruté ponaučenie však zlepšilo systém a prácu egyptskej polície a armády. Bezpečnostné opatrenia sú v súčasnosti na vysokej úrovni a podobný útok má teraz mizivú šancu na úspech…
Prejdime však na inú tému….Jedno múdre cestovateľské príslovie hovorí: “Poliaka nájdeš všade” …Platí to samozrejme aj v Egypte. Od roku 1961 prebiehajú tu, v Del el-Bahrí vykopávky a rekonštrukčné práce pod vedením poľských archeológov. V poľskej misii založenej profesorom Kazimerzom Michalovskim však v súčasnosti pracujú nielen Poliaci,ale aj vedci z iných krajín.
Možno sa vám zdá,tak ako mne, že tam tí Poliaci pracujú od toho roku 1961 nejako pridlho. Skúste si však pozrieť ako vyzeralo toto miesto pred rekonštrukciou … Tak iste sami uznáte, že ich práca zaslúži veľké uznanie a obdiv.
Toto je pohľad z hlavného nádvoria chrámu…
A toto je to hlavné nádvorie … Za mojim chrbtom pri fotení tejto snímky je vchod do kaplnky, kde sa nachádza slnečný chrám kultu slnka.
Tu je …
Obetný oltár chrámu slnka. Kult slnečného boha RA bol v starom Egypte veľmi silný.Uctievanie slnka je významné v podstate vo všetkých predkresťanských náboženstvách. Neviem či je to náhoda, ale ak vyjde slnko tak povieme RA ANO, čiže ráno a ak mám dostatok RA, tak mám RA-DOSŤ,ak chcem poradiť tak je tu RA-DA… Aj vy tušíte že sme s Egyptom spojení nejako viac?
Toto filozofickou úvahou končíme prehliadku chrámu kráľovnej Hatsepšut, ktorá počas svojho života venovala celú svoju energiu na obnovu Egypta , ktorý bol okupovaný ázijskymi hordami Hyksósov. Veľkými sumami sponzorovala dokončenie obnovy zničených miest a chrámov,podporovala budovanie zavlažovacích zariadení, ťažbu v baniach , lomoch a rozvoj kovovýroby. Počas svojho vládnutia sa vyhýbala vedeniu vojen okrem jedinej, menšej na zabezpečenie južných hraníc Egypta v Núbii. Preto si právom zaslúži aby sa na ňu nezabudlo, lebo mali by sme pamätať na tých, ktorí tvorili a nie na tých, ktorí ničili.
Ešte posledné obzretie za týmto nádherným dielom na úpätí hôr a ….
…pred nami je zhuba 300 km cesta do Hurgady…
A čo sme v Luxore nenavštívili a odporúčame pozrieť ?
-Západné údolie -súčasť Údolia kráľov/arabsky Wadi al Gurud/ v preklade údolie opíc, pretože v hrobkách je množstvo malieb paviánov. / Toto je ale skôr len pre fajnšmekrov /. Sú tam iba 2 hrobky, z toho prístupná je iba jedna a to faraóna menom AJ II /alebo Aje II/, ktorý nastúpil na trón po Tutanchamónovi. Druhá hrobka faraóna Amenhotepa III je pre verejnosť uzavretá. Od hlavného vchodu v Údolí kráľov je to vzdialené cca 2 km a treba sa tam dohodnúť na sprievodcovi.
-Údolie kráľovien /Bíbán el-Melikat/ kde sa nachádza hrobka kráľovnej Nefertari, považovaná za najkrajšiu hrobku v celej Thébskej nekropole…
-Chrám Ramzeseum – zádušný chrám faraóna Ramzesa II
-Hrobky šľachticov /Sú oproti Ramzeseu a nachádza sa tam vyše 400 hrobiek šľachticov z mladšieho grécko-rímskeho obdobia
-Medinet Habu -zádušný chrám faraóna Ramzesa III
-Luxorské múzeum
-Múzeum mumifikácie
Social Profiles